Tak mi napadlo, že už som dávno nič nenapísal. Teda napísať som aj napísal, ale určite by to nikto nechcel čítať. Poznámky, na čo mám zabudnúť, by určite nikoho nezaujímali. Iste by sa našli i takí, ktorí by boli schopní prečítať si pár prvých riadkov, ale sám mám problém prečítať poznámky po sebe, tobôž ich ešte prepísať do čitateľnej podoby. Vyskytol sa mi v živote taký príbeh. Verte či neverte, pravdivý. Aj keď veru mne moc pravdivý nepripadá. Pekne sa teda usaďte, prichystajte si kávičku i keksíky, kašlite na šéfa, či profesora a čítajte ďalej..

V poslednom období životnom, som ráno čo ráno vstával so strapatejšími vláskami ako obyčajne. Nie, nebolo to tým, že sa mi nechcelo hľadať hrebeň ale preto, lebo (aké pekné slovne spojenie, však?) som začal opäť čítať Pipi dlhú pančuchu. Milé to dievča, ideálne pre mňa. Vždy spávala hlavou pod poduškou a s nohami na poduške. Príjemne sa tak spáva i keď trošku sa horšie dýcha, môžem úprimne povedať. Už aj mojej sestre prestala vadiť fascinácia mojej osoby Pipinou. Zadovážila si totiž sadu kolíkov na prádlo a začala ich používať ako nočný spací doplnok. Nie, nedávala si ich na vlásky, aj keď u nej človek nikdy si nemôže byť ničím istý. Ráno však vstáva s rozčapnutejším noštekom ako zvyčajne. Nedochádzalo mi, prečo som zrazu zmenil na staré kolena svoje spánkové návyky. Bol v tom symbol, ale na to som prišiel až neskôr.

Jedného dňa som vyrazil do práce. Slovo vyrazil je trošku prehnané, lebo do práce v zásade nevyrážam, skôr vymýšľam rôzne alternatívne metódy, ako prísť do práce čo najneskôr. Komu by sa chcelo pracovať? Mne teda nie. Ale zas bez práce nie sú koláče a také tie fialové papieriky, ktoré mám celkom rád. Aj minule som taký papierik osobne vlastnil, žiaľ teraz ho už nemám. Zelený ujo sa z neho teší iste, ale nehnevám sa na neho, lebo mi dal na výmenu iný papierik s nápisom "Pokuta". Žiaľ až neskôr som prišiel, že ten jeho papierik mi už nikto iný nechce vymeniť za nič iné. Možno tak maximálne mama, za kus úprimnej životnej múdrosti, že prečo nechodím peši a načo mi je auto, keď na ňom neviem jazdiť. Také sú maminky, čo už s nimi.

Cestou do tej práce, ktorú som chcel spomínať, vyslovene krásne svietilo slniečko, fúkal príjemný vetríček, ktorý by sa dal nazvať vánkom. Počasie ma natoľko uchvátilo, že som si ten krásny momentík musel zvečniť. Fotografiu ponúkam i Vám.

 

 

 

Po príchode do práce, som zasadol k môjmu obľúbenému počítaču, ktorý familiárne nazývam Jarík. Po mne. Každodenná rutina, pozrieť si poštu, na 182 poštových účtoch (klamem, kde by som toľko účtov nabral a kto by si pamätal heslá prístupové), dal som si Deli tyčinku s guaranou, nech mi huba dobre rozpráva, keď to bude potrebné. Ani neviem ako pozrel som sa na pokec, známy to chat. A kto tam nebol? Okrem tisícky úchylov a úchylačiek tam bola moja obľúbená rpéčková postavička o ktorej som predpokladal, že by mohla byť trebárz aj ženského rodu, nakoľko ma o tom už nejaký ten rôčik, dva presviedčala. Neveril som jej, hádam sa nenechám nachytať. Veď hneď po prvom roku komunikácie už chcela odomňa číslo telefónne. Veľmi pozitívne. Nezabudol som jej vždy povedať, ako škaredo vyzerá, a spýtať sa, či je hlúpejšia ako deň pred tým. Vždy som si do nej rád rypol, lebo si následne rypla vždy aj ona do mňa, na čo som sa mohol uraziť a mesiac jej neodpísať. Asi mala dobrý deň, lebo sa začala vyhrážať návštevou svojou. Ja som macher veliký, hlavne za počítačom, tak som jej povedal jednoducho, príď kľudne si príď, aj tak nedôjdeš bojko ušatý.

Prestalo ma baviť robiť si z nej srandu a začal som sa venovať práci. Dávno som zabudol, že som bol aj na nejakom pokeci, somariny si nepamätám. Premýšľanie nad tým, či sa mi chce vôbec niečo dnes robiť, či to neodložím na budúci týždeň ma vytrhlo silne klopanie. Kto to zas otravuje. Nemôžu si ľudia sami vyrobiť stránku a mne ju len zaplatiť? To asi nie, hnusný svet. Kde sa vzalo tu sa vzalo, dievčatko sa predomňou ukázalo. Ale akéé. Fúúú. Jednoducho pekné je slabé slovo. Hneď som sa začal správať veľmi seriózne, lízatko som vytiahol z pusy a spýtal som sa, po čo prišla dievčina. Že vraj hľadá mňa. Vtom mi prišlo na um, že to je P****(cenzúrované meno, tak ako si si Peťka priala :-D) z pokecu. Tak som zostal zaskočený, že som sa zmohol len na jednu vetu. Kristepane, ježiši, to si ty? Aká si škaredá.. Neviem prečo zabuchla dvere. Ešte som ani ústa nestačil zavrieť s výčitkami svedomia a dvere sa otvorili. A ty si myslíš, že si bohvieaký pekný? Prišla som sa len presvedčiť, čo si za paka. A tiež v tom bolo kúsok ľútosti. Trošku sme sa ponaťahovali, ako sa na nových dobrých kamarátov patrí, našťastie, som jej nič neodtrhol ani ona mne pri tom naťahovaní a prijal som od nej šokujúce pozvanie na obed. Nechápal som, roky si píšem s takou krásnou ženou a nikdy ma ani vo sne nenapadlo sa s ňou stretnúť. Teraz je tu a mám s ňou ísť na obed. Páčim sa jej?

                                             Pokračovanie na budúce...