Keď som bol mladší a mal toľko rozumu ako chladnička Calex s mraziacim boxom dohromady, rozhodol som sa ísť pozrieť do Holandska. Nie iba tak zbežne ako sa tam zvykne chodiť, očumovať ružové výklady, vymetať porno kiná a rozbíjať sa ako prasa v miestnych coffeshopoch. Chcel som spoznať ten pravý nefalšovaný život mladých ľudí v Holandsku na rôznych party. Takéto nápady som mal veľmi často. Aj tento nápad sa mi vynoril v hlave čírou náhodou a nič mi nebránilo ho vykonať. Keďže som peňazí mal tak neuveriteľne veľa, ako každý priemerný študent, rozhodol som tam ísť ako inak vlakom. Dlho som musel presviedčať svoju peňaženku (zvykne sa nazývať aj mama), aby mi prispela na výlet do nemeckého technického múzea. Tak som ten svoj tajný plán nazval, lebo mi bolo jasné, že peňaženka mi neschváli výlet do pochybného Amsterdamu, kde sú všade drogy a ktorý sa nachádza veľmi ďaleko. To poznáte, maminky sa strašne boja, keď idete niekam ďalej ako vyniesť smeti pred dom. Nuž technické múzeum je technické múzeum, na to sa peniažky vždy nájdu, veď ktorý rodič by nedal svojmu dieťaťu všetko, ak sa jedná o jeho vzdelanie... Mladý človek si vždy nájde cestu ako oklamať svojich rodičov vo svoj prospech i keď nakoniec príde na to, že to nebolo správne. Keby rodičia chápali svoje deti ako kamarátov, nikdy by ich deti nemuseli klamať.

So zbaleným ruksakom som sa rozlúčil doma a sľúbil mamine, že dám na seba pozor a iné bla bla bla veci. Po vystískaní a prednáške o životných skúsenostiach som vyrazil na vlak. Cestou som si to samozrejme rozmyslel, prečo by som tam mal ísť vlakom, prečo by som mal míňať ťažko vyžmýkané korunky na vlak, keď som ich mohol minúť na iné dôležitejšie veci. Dôležité teda ako pre koho, no pre 18 ročného chalana (teda mňa) bol vtedy dôležitý sex a drogy legálne kúpene v obchode. Cesta mi uplynula veľmi rýchlo. Pokiaľ nerátame tie štyri dni strávené státím pri ceste, so svalovicou na pravej ruke. Mal som občas pocit, že som strašiak z poľa, na ktorého sadajú vrany, trúbia auta a škeria sa malé deti. Po tých štyroch dňoch som síce aj tak vyzeral, ale to už som bol v zasľúbenej krajine, Amsterdamom nazývanej. Odložil som si veci do skrinky na železničnej stanici a vyrazil som za dobrodružstvom. Cestou po meste som zhodnotil situáciu coffeeshopov, nových smartshopov a samozrejme nových tetušiek z výkladných skríň. Bola tam jedna veľmi pekná mulatka, no hriech by bol na ňu nepozerať. Cítil som ako mi z vrecka chce zrazu utiecť sto guldenov prostredníctvom nejakej neznámej ruky, ktorá patrila tetuške z vedľajšieho „stánku“ a tak som sa pohol radšej ďalej. Navštívil som Febo, moju najobľúbenejšiu samoobslužnú linku na mňam mňam veci, prejedol som sa krémešmi s marcipánovou polevou, ochutnal za pol gramu zero zero hašíku, z ktorého mi ostalo strašne zle a vybral som sa do vyhláseného party podniku Frankheit.

Pred vchodom ma obťažovalo pár černochov na bicykloch i korčuliach neustálymi hláškami trips trips, extazy extazy, sssssss ssssss, ktorých som si moc nevšímal a vošiel som dnu. Ťažký vzduch plný marihuany, ma úplne omámil. Šiel som si kúpiť lístok od zvláštneho strašne zostreleného chlapíka, ktorý mi niečo hovoril, teda vôbec dodnes netuším čo. Ale keď som chytil do rúk lístok mal som na spodnej strane vložený sáčik s malou slaboružovou tabletkou. „Že by extáza? Veď vstupné stálo pätnásť guldenov, to dávajú zadarmo k vstupenke?“ prebehlo mi hneď hlavou. S nemým úžasom som si kúpil redbull s vodkou, sadol si a pochybnú tabletku som zahodil pod vedľajší stôl. Človek nikdy nevie, čo v tom môže byť za svinstvo. Vybral som z tašky ultra dynamit, legálne kúpené tabletky zo smartshopu na báze efedrínu a spapal som ich. Nebudem predsa celý večer sedieťa popíjať jeden redbull. Jedno nie moc atraktívne dievča sediace vedľa na stoličke to zbadalo a začalo sa veľmi smiať. Naklonila sa ku mne, jej zreničky nápadne pripomínali podnos pod tortu a začala mi kričať niečo do ucha. Namiesto odpovede, som sa usmial, veď som nepočul, čo sa pýtala a za úsmev som dostal velikú dlhú pusinku. Milujem ťa Amsterdam, zašeptal som. Potom sme išli spolu tancovať. Dodnes neviem ako sa volala, ani čo mala v papulke, keď mi dala tú dlhú pusu, ale po chvíľke som bol úplne mimo. Hudba bola krásna, všetci boli krásny aj ja som bol krásny, nádherná symbióza.. Tancovali sme a vedľa mňa sa mihol obrovitánsky černoch. V jednej ruke mal fľašku s vodou a v druhej mal za hrsť malých tabletiek. Za tú dobu, čo som ho pozoroval ich zjedol asi 5. Všimol si, že naň pozerám ako na nove vrátka, usmial sa na mňa a vložil mi jednu úplne rozmočenú tabletku do úst. Bolo mi to vtedy úplne jedno. Neprešla ani pol hodinka a ja som chcel aby táto párty trvala večne. Kúsok odo mňa som zazrel to dievča s tortovými zreničkami, práve sa milovala na stoličke vedľa davu s neznámym človekom. Prišlo mi zle. Neviem, či z tej tabletky, či z tých ľudí, ale musel som ísť preč. Zvyšok noci som strávil na lavičke s výhľadom na kanál. Nie na kanál kanalizačný , ale na kanál lodný. Ráno som sa vybral na nákupy suvenírov pre rodinu. Po ceste som videl robotníkov, ktorí začínali rannú „šichtu“ veľkým jointom, policajta čiernej pleti na motorke so strašne rozbitými očami a pár mladých ľudí ležiacich na lavičke, s penou okolo úst, a či abstinenčnými príznakmi z nedostatku tvrdých drog. Policajná hliadka chodila okolo nich, pýtala sa či sú v poriadku, prípadne im volala prvú pomoc. Až cestou domov som si uvedomil rozdiel medzi Holandskom a Slovenskom, u nás by niečo takéto nebolo možné. Slováci nie sú ešte na to pripravení. Na tento výlet spomínam veľmi rád, umožnil mi veľa pochopiť, vyskúšať prvý a zároveň posledný krát veci tabuizované.

O Amsterdame netreba čítať, o Amsterdame netreba hovoriť, Amsterdam treba zažiť na vlastnej koži...