V každej rodine sa vyskytujú rôzne typy ľudí. Poznáte to, mohutný, chudý, vtipný, trápny, nudný, starý, mladý, odporný, sympatický, ukecaný, mĺkvy.. Azda len asi v našej sme mali strýka Jana, ktorý spĺňal všetky uvedené kritéria za celú tlupu rodinných príslušníkov. Najhoršie bolo to, že nikdy som sa nedozvedel, z ktorej rodinnej vetvy vlastne strýko Jano bol. Babička síce hovorievala, že on je od poštára, ale neveril som jej. A dobre som robil. Genetické spojenie strýka a mojej babičky sa nedalo zakryť. Boli obaja vyslovene „kompaktibilnošibnutý“. Teraz už viem po kom som zdedil túto úžasnú vlastnosť.

Môj prvý zážitok s ním bol, keď sa narodila moja sestra. Prišiel sa na ňu pozrieť. A to nie hociako, ale na bicykli. Nebolo by na tom vôbec nič zvláštne, hocikto jazdí na bicykli, pochybujem však, že niekto okrem strýka Jana ešte chodí zo Spišskej Novej Vsi do Bratislavy, uvedeným dopravným prostriedkom. Jemne zaklopal na okno, skutočne veľmi citlivo, ako sa na správneho chlapa patrí. Sklennú okennú tabuľu sme vymenili, hneď na druhý deň. Po otvorení dverí nepovedal žiadny klasický pozdrav, ale silno zamúkal mú mú, vraj aby sa ženy neurazili, že neovláda ich reč. Topánky, na ktorých mal nános trojročného blata, nechal na nohách. Na upozornenie, že má na nohách špinavé topánky, zareagoval svojsky, utrel si ich do koberca a poslušne sa usmial s komentárom, už nie sú špinavé. Samozrejme hneď stihol oznámiť informáciu o nejakom chmuľovi, ktorý nám blato domov nanosil. Nehoráznom chmuľovi. Nezabudol alibisticky dodať, ako nebolo by vraj na škodu trošku pobehať mechanickou metlou koberec. Trebárs aj on by mohol, keď už domáca pani sa absolútne nestará o čistotou.

Cestou k postieľke sa stavil ešte pri stolíku s chlebíčkami, kde si šupol dva hneď naraz do úst a dva do vrecka. Pre psa, zdôvodnil, lebo aj tak vôbec nie sú chutné. Nikto nikdy nepočul, že by mal psa. Nezabudol si s plnou pusou vypýtať pohár vody, mal totižto hrozný smäd po tých nechutných chlebíčkoch. Dostal ho. Ako správne dieťa, si dvakrát upil z neho a trikrát vylial na seba, lebo práve dojedal zvyšné nechutné chlebíčky ako ich nazval. Kultivovane si utrel veľkú hubu obrastenú 20cm bradou do utierky, ktorú vybral zo saka. Zabudol by som, inak ako v saku som ho nevidel oblečeného. Či bol v záhrade, na zabíjačke, na oberačke, vždy bol oblečený v saku.

Jeho ďalšia cesta za cieľom vidieť malé dieťa pokračovala cez obývačku. Nezabudol zosmiešniť všetko od lustra až po gauč. Ľudí nevynímajúc. Sestra napriek tomu, že mala asi dva týždne, bola veľmi inteligentná. Určite po mne. Aj keď s pribúdajúcimi rokmi o tú inteligenciu prišla, ale genetické predispozície ju nepustili. Táto inteligencia sa prejavila. Ako sa strýko objavil v jej zornom poli, spustila hrozitánsky krik. Zúčastnení dospelí by najradšej reagovali naňho rovnako, ale to sa veľmi nehodilo. Len sa potmehútsky pousmial a odvetil, no ty si mi papuľa, z teba bude mať manžel radosť. Pokúšal sa s ňou nadviazať spoločnú reč. Nedarilo sa mu. Po piatich minútach sa smutne spýtal, že či náhodou to dieťa nie je zaostalé, lebo nevie hovoriť. Vraj on už ako dvojdňové dieťa vedel aj čítať. Bol tak veľmi nadaný, že do školy ho museli dať o rok neskôr, lebo sa báli, že by učiteľov prepustili, ak by bol lepší ako oni. Strýko mal rád slovné spojenia spájané výrazom „Že“, ale keby som mal doslovne prepisovať spomienky na jeho reč, iné ako „Že“ by ste nečítali..

Zrazu sa rozhodol moju sestru naučiť robiť kotrmelce, do čoho zasiala moja mamina s ponukou na dobre vínko. A bolo po učení. Škoda. Neviem prečo strýko ustúpil od svojho chlapského rozhodnutia a dal sa zlákať na tú žltú pochybnú gebuzinu. Po vypití 3 litra som to pochopil. Bol iste smädný a mal vyschnuté v krku. Toľko vtipov som nikdy nepočul. Začal ma volať Jarinko z božej vôle kráľ, a moju mamu oslovovať snehuľkou, lebo je biela ako keby ju sneh privial. Čím viac vína sa strácalo z demižóna, tým viac noviniek sme sa dozvedali. Začal nám rozprávať fantastické veci, ktorým som uveril. Bol som predsa dieťa i keď sem tam sa zamyslím, či nemal pravdu. Jeho bicykel vždy vedel vraj trafiť sám domov, odvtedy čo ho naučil rozprávať. Sem tam aj chodí sám na nákupy, ale iba vtedy, keď má nafúkané pneumatiky, inak je zdutý a nie je s ním reč. Do šenku ho pre pivo moc neposiela, lebo zvykne potom skončiť u suseda v garáži a nechce sa vrátiť domov. Občas skončí aj v inej dedine a potom ho chudák strýko musí hľadať.

Schyľovalo sa k večeru a strýko sa začínal zabývavať. Nenápadne ale isto. Sako skončilo na zemi, ponožky na drese, a zvyšná väčšina vecí na stoličke. Nečakal by som, že niekto rád spí pod stolom. Teda doslovne nie pod stolom, ale hlavou pod stolom, telom pod stoličkou a nohy s 10 cm nechtami boli vystavené na obdiv celému osadenstvu kuchyne. Nechceli sme strýka rušiť v odpočinku, a tak sme sa pobrali spať. Teda mňa vyhnali spať. Z rozprávania sa s filmárikom a filmuškou v rozprávkovej snovej krajine o podstate Kukových šikmých očí ma vytrhol krik. Dajte mi vínka, inak vytiahnem harmoniku! Kričal strýko. Hlúpe vydieranie, kto by mu na to skočil. Až prvé rytmy pesničky o Aničke dušičke dokázali, že vydieranie, malo svoj význam a silu. Ani neviem ako som zaspal. Strýka som už ráno nenašiel u nás na návšteve. Bolo mi to ľúto. Dodnes však u nás v letnej kuchynke visí jeho sako zapadnuté prachom, posledná spomienka na strýka, keď už budú tie dušičky, tak ho aspoň oprášim...