Bolo sychravé ráno, keď sa Petra ponáhľala do práce. Vietor jej rozfúkaval vlasy a štípal líca. „Stále to isté!“ namrzene si pomyslela pri pohľade na preplnenú električku, ktorá jej pred nosom otvorila dvere a tým dávala možnosť nastúpiť do sveta mĺkvych, nezobudených či podráždených ľudí, ktorých ranné lúče sprevádzali do ich každodenného života. Z vozňa vystúpilo pár ľudí, no dovnútra sa ich snažilo dostať dvakrát viac osôb. „Musím ísť dnu aj ja, inak nestihnem prísť na čas!“ napadlo ju a znechutene nastúpila na predposledný schodík pri dverách. Opravila si kabelu na pleci a slabo pohodila hlavou nabok. Odfúkla si ofinu z čela a zahľadela sa nedbalo na cestujúcich, ktorých už z videnia poznala. Bezmyšlienkovite prechádzala po jednotlivých tvárach až sa jej oči zastavili v modrej hladine, ktorá sa pôsobivo usmievala. Zaklipkala očami a nervózne odvrátila zrak. Nevydržala však dlho odolávať pokušeniu, opäť sa ponárať do tých jasných očí. Srdce sa jej prudšie rozbúchalo, keď obrátila pozornosť opäť na objekt jej ranného prebúdzania zmyslov. Hnedovlasý chalan v koženej bunde hľadel na ňu. Sledoval jej neisté a zároveň nervózne pohyby. Petra akoby chcela odrazu niečo povedať, otvorila ústa, nadýchla sa ... „Nič normálne mi neprichádza na um!“ hnevala sa sama na seba. „Čo mu môžem povedať? Ako ho viac upútať? Nezostáva mi už veľa zastávok!“ zhrozene si uvedomila. Mladík sa pohol smerom k nej. „Teraz vystúpi a odíde mi!“ nešťastne si pomyslela. Želala si, aby išiel k nej a oslovil ju. Srdce jej išlo z hrude vyskočiť. Ruky sa jej neprirodzene potili, v ústach jej vyschlo, keď sa chalan sklonil k jej uchu a ticho zašepkal:

- Ahoj!- nezmohla sa na odpoveď, len sa usmiala do jeho jasných očí.

- Ideš do školy? - opýtal sa jej. Prekvapene sa obzrela, akoby hľadala niekoho, komu boli tie slová určené. Keď pochopila, že slová boli venované jej, zhlboka sa nadýchla a odpovedala:

- Ja už pracujem. A ty?

- Ja tiež. Ale dnes mám voľno, a tak idem ku kamarátovi. - dodal ako vysvetlenie, prečo sa nachádza práve tu a v takomto čase. Petra sa obzrela a zistila, že na tretej zastávke musí vystúpiť. Strácala akoby pôdu pod nohami. Bála sa, že tohto neznámeho už nikdy neuvidí. Jeho uprený pohľad akoby jej čítal rozlietané myšlienky v hlave.

- Už budeš vystupovať? – hľadel do jej očí.

- Áno, už musím! - nešťastne zovrela pery.

- Môžem sa dozvedieť ako sa voláš, skôr než mi zmizneš? - prekvapené oči Petry sa stretli s jeho úprimným pohľadom. Predstavila sa. Jeho meno bolo Ivan.

- Nemala si niekedy chuť urobiť niečo uletené, niečo nepredvídateľné, niečo neobyčajné? – videl, že ju zaskočil otázkou, tak sa usmial do jej tváre trochu váhavo.

- Možno áno, len chýbala odvaha! - zasmiala sa Petra.

- Ja to dnes skúsim, pretože nechcem riskovať, že vystúpiš a ja ťa už nenájdem! - Petra zadržala dych. Pár sekúnd si hľadeli nemo do očí. - Mohli by sme sa niekedy stretnúť?

- Kedy? - skoro vykríkla od radosti.

- Máš čas dnes o štvrtej? - prikývla a on určil miesto stretnutia pri fontáne v centre mesta.

- Prídem! - sľúbila s búšiacim srdcom. Od šťastia si ani neuvedomila, že musí vystupovať. Až keď sa k dverám predierala jej kolegyňa, pochopila, že je čas rozlúčiť sa s jej spoločníkom. Jeho oči ešte stále vysielali teplo, ktoré Petru zalievalo po celom tele. Želala si, aby táto chvíľa nikdy neskončila. No zároveň vedela, že sa musí rozlúčiť:

- Musím už ísť! Ahoj!- neochotne vystúpila z električky. Za chrbtom začula už len jeho slová:

- Dnes o štvrtej! Nezabudni! - dvere sa zatvorili. Električka sa s hrmotom pohla a pokračovala v svojej púti. Petra ju pohľadom vyprevádzala. Myšlienky patrili mužovi vo vnútri, ktorého dnes ešte stretne. „Možno ich stretnutia sa budú pravidelne opakovať.“ Pri tejto myšlienke sa pousmiala. S nádejou na pekné popoludnie rezko vykročila po ceste, ktorú už pomaly poznala aj poslepiačky. Odrazu si uvedomovala opäť chlad, ktorý sa jej dostával pod kožu. Zaviazala si tesnejšie šál okolo krku a idúc sa zahĺbila do svojej fantázie o budúcnosti, ktorá sa spájala s Ivanom.

Odrazu ten sychravý deň bol pre ňu krajší, príjemnejší a plný nádherných prísľubov nových začiatkoch.

Deň sa Petre akosi vliekol a jej ustavičný spýtavý pohľad na ciferník hodín visiacich na stene prezrádzal nervozitu. „Príde?“ zhrýzali ju pochybnosti.

Pomaly sa jej končila pracovná doba. Obliekla si plášť, zbalila osobné veci a pred odchodom sa snáď desiaty raz pozrela do zrkadla, aby sa presvedčila, že účes i mejkap je v poriadku.

     Kráčala rýchlym krokom, no čím viac sa približovala k miestu stretnutia, jej kroky boli neistejšie a pomalšie. „Čo spravím, ak tam nebude?“ srdce jej tĺklo v rytme kostolných zvonov. Cítila ako jej vlhnú dlane a prsty sa chvejú ako tráva vo vetre.

Posledný roh, ktorý prezradí, či Ivan nezabudol. Nadýchla sa. Urobila osudný krok. Vysoký chalan s malou bielou ružou v ruke sa netrpezlivo obzeral po okoloidúcich. Na Petriných perách sa zjavil úsmev. Srdce bilo ako o závod. Ivan otočil hlavu smerom k nej. Najprv na malú sekundu zvážnel, no potom jeho tvár zalial radostný úsmev. Vykročil k nej. Petra mala chuť rozbehnúť sa k nemu.

- Ahoj, celý deň som uvažoval nad tým, či naozaj prídeš. – privítal ju.

- Nemohla som myslieť celý deň na nič iné, iba na to, že ťa ešte uvidím. – usmiala sa do jeho modrých očí.

- Bál som sa, že som cestou v električke sníval a ty si bola iba môj ranný sen.

- Ak som aj snom bola, tak už ten sen snívame obaja. – podala mu ruku a on ju zovrel v dlani.