Začiatok nášho priateľstva, ktorý prerástol do lásky a z lásky do manželstva začal 7. mája 1986 niečo po 13.30 hodine. Američan by povedal, že to bolo 1.30 p.m., ale ako sa hovorí na Slovensku „KOHO CHLEBA JEŠ, TOHO PIESEŇ SPIEVAJ“, tak budem písať radšej rečou zrozumiteľnou. Tento príbeh má ale ešte predohru, ktorá patrí do príbehu.

Február 1986. V meste zúri pravá zima, všade sa váľajú množstvá snehu a ja sa práve pri všetkej počestnosti a triezvy lúčim so svojou bývalou spolužiačkou, ktorá mi dáva rozumy ako postupovať v ďalšom porozvodovom konaní s mojou exmanželkou. Cestou domov rozmýšľam o svojom zbabranom živote a v tom vidím vyšliapaný chodníček, ktorý mi má skrátiť moje čiernočierne myšlienky. Prvý krok vystrieda ďalší a ďalší a v tom „BÁC“. Ležím na chrbte a ťažko dýcham. Nemôžem sa pohnúť. Hlava pracuje a dáva príkazy nohám a rukám. Čuduj sa svete, dokážem sa hýbať a s bolesťami vstávam. Zohnutý ako 80-ročný báčik prichádzam domov, trpím celú noc a ráno ako prvý sedím na oddelení RTG. Snímka z rontgenu je jasná a čitateľná – pohmoždenie hrudného stavca a pobyt v nemocnici. Na moje prekvapenie ma umiestňujú na oddelenie „MUŽI“. Moje želanie ležať na ženskom je v nedohľadne a takisto aj moja nádej nájsť si novú nevestu. Na izbe sa povaľujú dvaja poloviční mrzáci s ktorými je zábava a ukazujú mi svoje odhalené a prevŕtané kolená. Chvalabohu prichádza pôvabná sestrička a pohľad na jej opasovanú uniformu mi spôsobuje radosť a uspokojenie zo života. Sestrička je pekná, urastená, štebotavá a slobodná. Tokám ako hlucháň, robím jemné pokusy o zblíženie sa a hlavne nevzdávam sa. A aby som už nezdržoval, tak v rýchlosti načrtnem ďalší priebeh nášho priateľstva. Zbalili sme sa navzájom a po týždni ma z nemocnice vykopli so slovami „Máme tu nových imobilných a vy už aj chodíte, tak vás prepúšťame“. Sestrička a ja sa kamarátime ešte asi mesiac a zdôverujeme sa navzájom. Sestrička je ale životuschopnejšia ako som si myslel a naše priateľstvo končí tak rýchlo ako začalo. Neľutujem.

7.máj 1986, 11.00 hod. niekde v istej firme na Slovensku.

     Máme práve pracovnú poradu, kde to poriadne iskrí. Obhajujem si svoje pracovné rozhodnutia, ktoré som urobil za posledný mesiac. Hlúpe poznámky mojich kolegov ma donútili ísť počas obedňajšej prestávky s priateľom na jeden pohárik. Z priateľského pohárika sú dva a rozhodnutie, že na pokračovanie porady nepôjdeme s rozhodnutím: „práca je mňa zábavou a  tú si môžem kedykoľvek odmietnuť.

7.máj 1986, 13.30 hod., slnečno a teplo, niekde v dennom bare na Slovensku.

     Sme veselí, zabudli sme sa problémy, keď v tom do zariadenia vošli dve pôvabné mladé slečnodámy. Sadajú si do samostatného boxu a žiadajú si džús. Priateľ mi bije do hlavy kliny, aby sme si k nim prisadli. Nie som proti, ale mám podmienku, že musí ísť sám požiadať o dovolenie. Urobil mi radosť. Ukloní sa a hovorí: Slečny dovolíte si k vám prisadnúť?“ A slečny súhlasia. Ušlo sa mi miesto vedľa blondíny a priateľ má po svojom boku šarmantnú a okatú brunetu. Tá bruneta sa mi páči. Prisahámvačku je pekná a má iskru. Hrkú, hrkú, hrkú – nesie sa po celom bare. Slečny sa chichocú a my s priateľom sa striedame v oblbovaní. Sľubujeme si navzájom, že sa stretneme na nedeľnom čaji pri hudbe. Dozvuky z neprítomnosti na pracovnej porade prišli hneď na druhý deň a mátali ma na výplatných páskach dosť dlho, ale túžba po slečne brunete bola silnejšia ako hodnota koruny československej. Prichádza nedeľajší čaj, priateľ to skúša s blondínkou, blondínka to skúša s priateľom, ale výsledok je vždy ten istý – výškový rozdiel. Priateľ je viditeľne menší.. Mne jeho výška nevadí, vadí však blondínke.

Potom prišlo prvé rande. Poét by napísal, že bruneta je k zožraniu. Len je trochu zatajená a to mi vŕta hlavou. Zdôverujem sa je so svojimi citmi a vykladám karty na stôl. Priznávam sa a odhaľujem svoje tajomstvo o skrachovanom vzťahu. Brunetka sa priznáva tiež. Vie o mne všetko, pozná ma z rozprávania svojej kolegyne s ktorou som mal krátku známosť po návrate z nemocnice????

Už ani nedýcham a začínam rozmýšľať kedy mi zasadí poslednú ranu z milosti.

Dostávam však prvú pusu a nádej. Tú nádej som dostal vraj preto, pretože som jej povedal pravdu. Rande bola skúška a skúškou som prešiel na výbornú. Nasleduje ďalšie rande, potom ďalšie a ďalšie. Chodíme do kina, na prechádzky a robíme tie najkrajšie veci. Máj vystrieda jún. Rozkvitá aj moja láska k mojej najväčšej láske života. Jún je ešte krajší ako máj. Prichádza však zlom v našom vzťahu a moja milovaná mi oznamuje: „SOM TEHOTNÁ“. Objímam ju a sľubujem jej, že ju neopustím. Svoj sľub som splnil. Zásnuby sme zrušili. Nebolo kedy a načo aj? Svadba bola veselá a nikto sa nepobil. Dodnes mi však manželka vyčíta, že svadobnú noc som prespal. 21 rokov čakám na odpustenie, ale to neprichádza. 21 rokov to skúšam dookola touto obohranou výhovorkou – bol som tak šťastný a od šťastia som zaspal. Ale 21 rokov sa milujeme a rozhodli sme sa milovať až konca.