„Až keď sme našli lásku, vieme, čo nám v živote chýbalo.„

Ruskin

Láska, cit o ktorom sa dnes toľko rozpráva, no akoby jej bolo čoraz menej. Je prirodzené, že po nej túžime, veď každý vie aké je krásne byť niekým milovaný. Často však iba čakáme, že niekto príde bude nás milovať, mi budeme cítiť radosť a všetko to dobro, ktoré láska prináša. Pritom chceme mnohokrát iba prijímať, bez toho aby sme niečo dali aj mi. Veď načo sa obetovať, trpeli sme dosť, je načase aby sme sa aj mi mali raz dobre. A tu začína kríza lásky, lebo láska nemôže byť len o prijímaní.

Láska znamená dávať, obetovať sa pre druhých aby boli šťastný. V rodine, v pozícii rodiča, to však platí stonásobne. Keby boli všetci rodičia zahľadení iba do seba, nevydržala by ani jedna rodina. Veď koľko dobra, hmotného či duchovného, si rodičia musia každý deň odoprieť, aby boli ich deti šťastné. Byť rodič je skutočne „bojová úloha“. Práve oni musia byť ľudia, ktorý poznajú pravú podstatu lásky – obetu. Ak to nevedia, následky pocíti každý člen rodiny, najmä však deti. Nedostatok lásky alebo dokonca týranie ich poznačí na celý život. Čo môže očakávať dieťa od života ak nevie čo je láska, keď sa domov, ktorý má byť pre každého symbolom lásky, bezpečia, istoty, stane miestom utrpenia, strachu a neistoty. A čo potom môžu očakávať rodičia od detí, keď si možno raz uvedomia čo spôsobili? A čo čakáme mi od tých, ktorým ubližujeme?

Určite odpustenie. No aj sami vieme koľko námahy stojí odpustenie. Vždy je ľahšie hnevať sa na druhých a dávať každému najavo ako nám ublížili, ale ak hnev v našom srdci necháme rásť, úplne ho zničí, vyprázdni a už nie sme schopný milovať. Je skutočne ťažké niekomu odpustiť a ešte mu to aj povedať, ale môžem len súhlasiť s tvrdením, že keď urobíme ten prvý krok, ďalej to bude ľahké. Na uskutočnenie tohto kroku však potrebujeme liek proti hnevu, ktorý je iba jeden – láska.

Iba láska dokáže zmierniť a zahojiť rany, ktoré boli spôsobené. Často sa stáva, že aj keď odpúšťame, mnohokrát rany na duši stále ostávajú a nedovoľujú nám zabudnúť. Toto sa týka ešte viac týraných, zneužívaných a zanedbávaných detí. I keď chcú odpustiť, majú v sebe akoby vybudované ochranné mechanizmy, ktoré ich majú chrániť (vyhýbanie sa ľuďom, udržiavanie si odstupu, hrubé správanie, ...). Tieto rany sú ešte viac pociťované ak ich dopĺňa nedostatok lásky, ktorej si v živote veľa neužili. Skutočne iba láska, pocit že nás má niekto rád, dokáže toto všetko vyliečiť, iba ona dokáže vytlačiť zatrpknutosť, túžbu po odplate a hnev, ktorý otrávil naše srdce a nakoniec by nás mohol pripraviť i o náš život.

Preto by sme sa mali snažiť skutočne pochopiť čo je láska a rozdávať ju všade okolo seba. Nikdy nemôžeme vedieť komu tým zachránime život. A možno to bude aj ten náš vlastný... .