Každoročne je 40 dní pred Veľkou nocou Popolcová streda nazývaná tiež škaredá. A v sobotu pred touto škaredou stredou v našej dedine chodievajú maškary. Hovoríme tak ľuďom preoblečeným do kostýmov, ktorí idú cez celú dedinu, do každého domu a spievajú pesničku „Fašiangy, turíce, Veľká noc príde...“ Na čele sprievodu je ženích s nevestou, nasleduje niekto, kto tlačí kočík, muzikanti a ostatní. V kočíku obyčajne vezú popol alebo slamu. Alebo oboje.

Odkedy sa pamätám, maškary u nás chodili každý rok. Ako malé dievča som spolu s ostatnými rovesníkmi behala za nimi. Pomaly sme sa zakrádali za sprievodom a svojimi pokrikmi chceli vyprovokovať maškary zdržiavajúce sa na konci, aby nás začali naháňať. Oni sa tvárili akože nič, že nás nepočujú. Tak sme sa trúfalo približovali bližšie. Až sa zrazu z ničoho nič dvaja-traja rozbehli za nami. To len bola rýchla otočka. Utekali sme čo nám nohy stačili, najlepšie, keď niekto z nás býval nablízku, vbehli sme do dvora a rýchlo zatvorili bránu, aby za nami nemohli.

Spomínam si však, že raz sme takí celý vyplašení s bratom vbehli k dedkovi do dvora a maškara za nami cez otvorenú bránu, lebo dedko bol na dvore. Ten šprint dovnútra a rýchlo zatvoriť dvere, to bolo čosi. Určite by sme pretrhli nejaký rekord. Maškara sa ale nevzdala a búchala na dvere. Pomenovali sme ju podľa kukly na hlave: červená paprika. A celí vyklepaní sme stáli opretí o dvere, až kým neodišla. Ale nepoučili sme sa. Keď boli zasa o kúsok ďalej, vybrali sme sa na ulicu k ostatným a opisovali našu príhodu.

Jedna časť dediny bola na ukrývanie pred maškarami ideálna, druhá ani tak nie. Červená paprika nám dávala zabrať. :) V jednej chvíli sa nám maškary stratili z dohľadu a zrazu sa vynorila jedna pred nami a jedna za nami. Čo nám nohy stačili, rozbehli sme sa za autobusovú zastávku. Ibaže čo teraz? Maškara za nami, pred nami plot. Nedalo sa nikam ísť. S tlčúcim srdcom sme čakali, čo sa bude diať. Tejto sa nás však uľútostilo. Len sa tak na nás, tlačiacich sa o plot, pozrela a odišla ďalej.

Nie všetci však mali také šťastie. Obvykle tých pomalších, ktorých pochytali, čakal trest. Ak bol sneh, hlavou do snehu. Ak nebol, stačil popol z kočíka zo sprievodu a tým im natreli tvár. Takisto na to skúžil aj krém na topánky.. Niektorých pochytali aj niekoľkokrát.

Táto naháňačka obvykle trvala celý deň, až kým sa neochladilo ešte viac a nebola tma. Ale nás to bavilo a vždy sme sa tešili.

Ale tento rok sa priania mojich malých spoluobčanov nesplnili a za žiadnymi maškarami sa nechodilo. Nepočula som z ulice zvuk harmoniky a spev navečer už tak trochu spoločensky unavených maškár. A ani som si nemusela presne vypočítať, kedy mám ísť na bicykli z domu preč, aby som ich náhodou nestretla po ceste. To boli iné šprinty, keď neboli práve u niekoho na dvore a ja som išla okolo:) Zastavovali aj autá a autobus, tak prečo by nemohli mňa na bicykli? No a tento rok vraj nechodili, lebo ich bolo málo. Popravde – nebolo ich až tak málo, ibaže sa tak trochu nevedeli dohodnúť. Hlavný organizátor sa na to vykašľal a aj keď tam ostatní boli, nepovedali si: kašlať naňho ideme aj tak.. A preto sme boli o tento zvyk tohto roku ochudobnení...