Po tom, ako som pred dvoma týždňami chodila po vonku v prechodnej bunde a teraz napadol sneh, som sa s touto skutočnosťou jednoducho musela s niekým podeliť. Takže: „Hurá! Napadol nám sneh!“ Perinbaba sa rozhodla, že i keď ju cez Vianoce vyšachovali z televíznych obrazoviek, predsa sa len zľutuje a ponatriasa svoju perinu. Keď som sa teda zobudila a vonku poletovali snehové chumáčiky, iskierky v očiach sa nedali prehliadnuť.

Sneh mám najradšej vtedy, keď som doma a nemusím nikam cestovať a aj táto skutočnosť bola splnená, keďže som mala poslednú skúšku hotovú a pred sebou iba pár týždňov voľna. A tak som si sneh mohla naplno vychutnať. Nemáme ho síce toľko ako na Lomnickom sedle, kde v piatkovom počasí hovorili o dvoch metroch, ale pre začiatok stačí to, čo je. Hoci ma vždy lákalo vyjsť z domu a mať vonku veľkú kopu snehu, v týchto končinách to nie je pravdepodobné. Ale mať tak dva metre snehu niekde na konci záhrady a vykopať si tam vlastný bunker s veľkým množstvom chodbičiek, to by bolo čosi. A nielen pre malých. Vždy som to chcela vyskúšať, no nebola možnosť.. Iba raz sme mali na záhrade vysokánsky snehový závej a pri kopaní tunela sme zlomili lopatu. Odvtedy sme kopali radšej ručne.

No ale teraz som sa rozhodla postaviť si aspoň snehuliaka. Nie nejakého snehuliačika, maličkého chudáčika, ale takého poriadneho. Kdesi z kúta skrine som si vyhrabala čapicu a rukavice, obula som si topánky, obliekla teplú bundu a hybaj von. Vločky poletovali, ale to mi vôbec nevadilo. Prvá guľa sa robila ľahko. Najprv maličká, ale postupne naberala na veľkosti. V duchu som rozmýšľala, kde ju postavím. Najlepšie miesto sa mi zdalo medzi dvoma stromčekmi. A tam aj zakotvila.

S druhou guľou to bolo horšie. Menej čistého snehu poruke a horšie sa dávala na prvú guľu. Predsa len, bolo ju treba zdvihnúť vyššie a dávať pozor, aby nespadla. Tretia guľa, ktorá sa volá hlava, pochádza z ulice. Ibaže som trochu nedomyslela, že ju bude treba dopraviť k ostatným dvom. A cesta z ulice k stromčekom s kopou snehu nie je ktoviečo. Hlavne keď ho chcem udržať pokope.. Takže na rad prišiel fúrik, u nás mu hovoríme táčky. Snehuliakovu hlavu som pekne krásne usadila do stredu tohto dopravného prostriedku a spoločne sme sa vydali na cestu k ostatným častiam tela. Našťastie všetko dobre dopadlo a hlava sa dostala na svoje miesto.

Zostalo mi ešte urobiť ruky a nejako upresniť, o koho vlastne ide. Takže som vbehla dovnútra pre svoju starú čapicu. Našla som dokonca aj šatku namiesto šálu. A namiesto gombíkov vyfasoval môj nový biely kamarát štipce na bielizeň. No a potom som si už len išla pre foťák, aby som ho mohla zvečniť.