Očakávanie pozvania na obed mi nedalo spávať. Stupňujúcim hladom som začal zisťovať, že stále nevolá. Dokonca ani majlik, či smska nedorazila. Veď už prešlo 5 hodín. Možno len žartovala a nikam ma ani pozvať nechce. To bude spôsobené iste tým mojím účesom, mohol som to tušiť. Nabudúce sa učešem...

Začínal som byť zúfalý. Ako mi to len mohla spraviť, sľúbiť a nesplniť? To by bola taká ako ja? Ja tiež všeličo sľúbim a veľakrát ešte ani nedokončím vetu a už zabudnem, čo som sľúbil. V tom zazvonil telefón. Zahral som sa na skokana obyčajného, pozhadzoval som všetko na okolí a dychtivo hltal každé písmenko v smske. Vraj som milý a smiešny. A čo som ja nejaký šašo? So zmäteným myšlienkovým pochodom, oprášil som si špicatú čapicu, upravil si zvončeky na topánkach a natrel si ďalšiu vrstvu bielej farby na tvár.. Ešte jedným očkom som sa dozvedel šokujúce zistenie na konci správičky. Peťka odchádza na školenie do Anglicka. Veľmi ma to zarmútilo a okamžite som si začal plánovať úlety s kamarátmi, samozrejme aby mi nebolo za ňou smutno.

Úlety sa nakoniec nekonali. Pravdu povediac sa aj konali, len mňa nikto nikam nezavolal. Možno aj zavolal, ale nezdvíhal som telefón, čo ma má kto otravovať. Hlavne ak som mal prácu sledovať majlikovskú schránku. Ráno, na obed, večer. Ešte aj na desiatu a na olovrant i sem tam každú minútku. Nebudem klamať, aj tri majliky za deň prišli, dakedy aj štyri. To bolo radosti velikej, hlavne keď s príchodom majlíku zvyklo zámerne vypadnúť internetové pripojenie tak na pol hodinku. Skúšal som vycvičiť poštového holuba nech sám nosí internetové pakety, ale veľmi mu to nešlo. To bude tou dobou, už aj poštové holuby sú rozmaznané, len by to jedlo a poštu nenosilo. Na budúce skúsim si zohnať poštového slona, som počul, že sú veľmi poslušné a oddané stvorenia...

Týždeň ubehol ani som nevedel ako. Netrpezlivo som očakával príchod toho ľúbezného dievčatka. Pomenoval som ju tak trošku prehnane a to aj preto, že som si nevedel spomenúť jej meno. Záhadne sa jej to páčilo. V piatkový večer už som prestal aj dúfať, že by sa mohla ozvať ešte. Ozvala sa. Sama od seba a dokonca mne. Hneď na druhý deň sme sa stretli. Celý večer bol veľmi zvláštne krásny aj napriek tomu, že bola tak rozkošne unavená a odmeraná. Chcel som veľa jej povedať a ona mala rovnaký pocit, ale s plnou pusou čajíku sa ťažko rozpráva, nakoľko som ju pozval na čajík.

Každým ďalším dňom, som mal potrebu viac a viac ju vidieť. Určite aj ona mala takú potrebu, lebo nielenže ponuky na stretnutia neodmietala, ale dokonca ich aj sama navrhovala. To bude asi tým 21. storočím. By ste neverili, po pár stretnutiach sme si prejavili svoju náklonnosť. Srdiečko mi búchalo tak silno pri krásnych slovách ktoré mi hovorila, že som mal obavu o svoje zdravie. Samozrejme obavu som mal aj o novú mikinu, keby mi náhodou srdiečko prasklo od nadšenia, krv predsa sa zle perie.

Celé večery som rozmýšľal nad ňou, bola nielen krásnym dievčaťom, ale skrývala vo svojom vnútri dobré srdiečko, nežnosť materskú a popri tom mala neuveriteľnú inteligenciu skombinovanú šarmom. Obdivoval som ju. Zašlo to až tak ďaleko, že sa mi v noci prisnil sen, krásny sen. Bol taký krásny, že som ho musel premeniť na písmenka a poslať jej ho. Dám ho prečítať aj Vám...

 

Milé detičky, dnešný dníček je zvláštny. Pýtate sa prečo? Neviete? Dokonca ani netušíte? Ani ja sám neviem. Všetko sa to začalo diať včera počas neskorej noci. Ležkal som na svojej postieľke, obhádzaný paplónikom, poduškou, plyšovými hračkami a umeleckými pomôckami mojej sestry. Nechcelo sa mi ich odpratávať, moja únava bola silnejšia ako ja. Nedovolila mi vykonávať žiadnu činnosť okrem spánku a driemania snívajúceho...

Okolie sa pomaličky nenápadne začalo strácať v úzadí, hrajúca hudba slabla. Keď už nebolo počuť žiadnu hudbu objavil sa mi pred očami svet lepší, krajší i dokonalejší. Neskutočná podobnosť reality. Nevnímal som to však tak, ako by to bol len sen, doteraz mám pocit, že to bola skutočnosť. Alebo to bola skutočnosť a všetko ostatné je len sen?

Buumm, buchli dvere. Ráno také ako zvyčajne. Vstal som novým alternatívnym spôsobom do práce. Dnes som to skúšal cúvaním. Nohy išli prvé, potom nasledovalo bruško a nakoniec hlávka. Nezabudol som si ju buchnúť o roh postele, čo pri mojom štýle vstávania a správania nie je nič nezvyklé. Aspoň mám istotu, že keď to zabolí, tak už nespím. Zabolelo. Jejda. Takže zase je deň. Zdala sa mi tá postieľka akási veľká... Štvornožky som sa doplazil k skrinke, vybrať nejaké oblečenie, ktoré by som mohol na seba si obliecť. Skrinka bola plná pyžám. Zvláštne! Tak som si prezliekol, pyžamo, za iné pyžamo a preniesol sa ani neviem ako, do kúpeľne. Bola inde ako štandartne bývala. Že by ju v noci niekto prestaval? To by bola aká haluz (teen výraz pre niečo zvláštne)! Ako sa tak obdivujem v zrkadle, zisťujem, že voľajako moc oholene vyzerám. Iste zrkadlo skresľuje. Trosku vodičky na tvár, mydielko a krémik. Klasický postup. Už som sa chystal opustiť kúpeľňu, v tom som začul zvuk. Malých bosých nôh. Také malé čudo vpálilo do kúpeľne, mohlo mať hádam 2-3 rôčky a hneď ma plesklo po zadku. Následne sa po mne začalo štverať. Zdvihol som so ho na rúčky, a automaticky pridal aj jednu pusku na líčko. Nechápal som čo to je za dieťatko, ale neriešil som. Asi je u nás na návšteve rodina, alebo čo. V tom ma napadlo, že mal by som ísť rýchlo do práce, prečítať si majlik od Petušky. Veľmi som sa na ňu tešil. Aj by som mohol kľudne zdôrazniť, že.. ale slová sú niekedy zbytočne vyslovené.

Dieťa sa ma nechcelo pustiť, asi sa mu u mňa na pleci páčilo, tak som sa pobral do kuchynky sa pozrieť, že akú návštevu to máme. Zacítil som chuť kávy. Mňam! V hlave sa mi vynorili spomienky na predošlý večer. Bola uzávierka projektu a prišiel som domov až v noci o 4tej ráno. Nemám rad ten jeden deň do mesiaca, keď chodím tak neskoro domov. Zase tá vôňa kávičky. Na stole stáli krásne raňajky. Ostal som úplne prekvapený. Všade rozvoniavala vôňa chutného jedla, zmiešaná s vôňou malých detičiek a vôňou veľmi mi zvláštnou, neskutočne príťažlivou. Poznal som tu vôňu aj keď som ju nevedel pomenovať, bola to jedna z tých vôňí, ktoré by ste najredšej cítili celý život pri sebe. Začínal som byť prekvapený! Strašne moc. Pohladil som dieťa na rukách, ktoré začalo driemkať po hlávke a v tom vošla do kuchynky ona. Dala mi pusku na čelo, a ja som jej ju opätoval. Držala na rukách malé bábätko. Vtom zasvietilo slniečko ešte intenzívnejšie vonku za oknom, asi vyšlo spoza mráčku. Bolo to nádherné krásne ráno. Mal som ten najkrajší pocit aký len človek môže mať. Bola taká krásna mamička. Položil som dieťatko do postieľky, teta „Mamička“ ako som ju nazval tiež, a objali sme sa. Nádherné a nepopísateľné.. Ujo „Tatino“ kedy ste prišli z práce, dokončená robôtka? spýtala sa... Neponáhľal som sa z odpoveďou, ale objal som ju ešte mocnejšie a vychutnával som si pocit, že mám tu najlepšiu osôbku pri sebe ....

 

V tom zazvonil telefónik, príbeh sa začal strácať, bolo klasické ráno, bol to len sen, nevedel som sa s neho spamätať.... siahol som na telefón a tam zmeškaný hovor od nej.. Milené ... z jedného sna do druhého sna sa budiť :)

Bol som zvedavý čo mi odpíše. Pochopí to vôbec správne? Prešiel celý deň a neodpísala, vadilo mi to, neistota mi nedovolila sa sústrediť na prácu. Tešil som sa na večer, plán mal byť nasledovný, vyraziť do divadla. V rámci budovania vhodného imidžu som si obliekol retro-sako po dedkovi. Osobne sa mi veľmi nepáči, ale vždy ma vedia potešiť vyjavené tváričky ľudí, ktorí si ma obhliadajú chúďatkovským pohľadom. Ani neviem ako bolo päť hodín, čas odchodu medzimestskou dopravou do Bratislavy. Plný očakávania vyrazil som na autobus.

Pokračovanie na budúce...

 

Zázraky sa dejú(1)