Laura Droverightová zamyslene sedela vo svojej kancelárii a premýšľala, ako by mohla urobiť svoj článok ešte pútavejším. Hoci bol veľmi dobre spracovaný, jej to nestačilo. Vždy sa snažila dostať zo seba maximum a aj teraz sa jej zdalo, že by mohla čo-to vylepšiť. Nakoniec sa rozhodla, že ho zatiaľ nechá tak a nebude sa príliš usilovať. Veď i tak mala najlepšie nápady práve keď intenzívne nerozmýšľala, ale bola spontánna. V jej práci sa to vyplatilo. Aspoň pre ňu to bola osvedčená metóda. Svoju prácu milovala, pretože sa pri nej vedela skutočne uvoľniť. Pre časopis Afresh pracovala tretí rok a získala si už isté uznanie. Len nedávno promovala na vysokej škole v odbore žurnalistiky, ale svojou húževnatosťou a vytrvalosťou sa dokázala rýchlo v práci zaradiť medzi najšikovnejších zamestnancov. Nikdy by jej nenapadlo, že sa to podarí v takom rekordne krátkom čase. Opak bol však pravdou a ona bola veľmi spokojná.

Hodiny na stene odbili štyri. Ani si neuvedomila, že čas letí tak rýchlo. Ale to nakoniec vždy, keď bola zahĺbená do svojej práce. Poukladala zvyšné fotografie do obálky a schovala ju do zásuvky stola. Zobrala si z kresla kabelku a ešte raz prešla pohľadom po svojej kancelárii. Vždy pred odchodom kontrolovala, či je všetko na svojom mieste, a tým sa vlastne uistila, či nič nezabudla. Mala rada poriadok, keď boli veci tam, kde mali byť, ale nebola puntičkár. Na recepcii sa pozdravila s Lenkou a zmizla za vchodovými dverami.

Bolo pekné jarné popoludnie. Hoci pred týždňom to ani nevyzeralo, že by raz mala prísť jar, teraz všetkých prekvapila. Ľudia odložili zimné bundy a čižmy zostali doma v skriniach. S nedočkavosťou ich nahradili pohodlné tenisky. Laura mala veľmi rada jar, keď sa všetko prebúdzalo k životu. Z okrajov ciest zmizol i posledný sneh a teraz boli cesty i chodníky úplne suché. Jarné slniečko ich zohrievalo svojimi lúčmi a oni takisto nedočkavo vítali jar. Vo výkladoch obchodov pomaly začali upozorňovať na akcie spojené s výpredajom zimného oblečenia. Nečudo. Tohtoročná zima bola síce tuhá ako sa patrí, ale ako sa zdalo, už je nenávratne preč.

Keď prechádzala okolo pekárne, jej nos zacítil vôňu práve upečených šišiek. Videla cez presklenú stenu niekoľko pekárov, ktorí ich práve vyťahovali z pece. Ako sa tak na nich zahľadela, uvedomila si, aká je hladná. Ibaže ručičky na hodinách neúprosne tikali. Mala by sa poponáhľať, lebo zmešká autobus domov. Ibaže šišky boli vždy jej slabou stránkou, najmä nugátové. Čo by teraz dala za takú šišku... Akoby toho pokušenia nebolo dosť, zaškvŕkalo jej v žalúdku. No nič, pomyslela si, päť minút ma snáď nezabije a zbehla do predajne.

Pred ňou boli len traja ľudia, čomu sa potešila. Prvá bola staršia pani, ktorá si kúpila zopár koláčikov, druhý bol muž tak v strednom veku, ktorý vyzeral, že sa ponáhľa a pýtal si iba zopár rohlíkov. Spokojná, že už je takmer na rade čakala, kým nakúpi i žena pred ňou. Spočiatku bolo všetko fajn, ale po chvíľke sa žene čosi nepáčilo a začala sa hádať s predavačkou. Laura nepokojne pozrela na hodinky. Do odchodu autobusu zostávalo pätnásť minút. Upokojila sa tým, že cesta na zastávku jej trvá maximálne päť minút. Žena pred ňou sa však neustále rozčuľovala. Vraj ako je možné, že nemajú guľatý chlieb, veď jej ráno povedali, že bude poobede. Zmätená predavačka jej povedala, aby prišla neskôr, že o hodinu určite bude. Laura znovu pozrela na hodinky. Ešte dvanásť minút. Keď žena konečne zaplatila a odchádzala, nervózne si vypýtala dve nugátové šišky. Chudera predavačka i tak dosť otrasená zo scény, ktorú predviedla žena pred ňou sa jej ospravedlnila, že musí pre ne zabehnúť a o chvíľu sa vráti.

Laura zaplatila a odchádzala z obchodu. Zostávalo jej osem minút. V duchu zratúvala, päť minút cesta, ešte mám tri minúty k dobru. Ako sa už približovala k zastávke, zbadala autobus. No super, pomyslela si. Trochu pobehla. Vodič práve zatváral dvere, ale našťastie ju zbadal. Otvoril dvere a ona nastúpila. Hrabala sa v peňaženke a medzitým si vypýtala lístok. Až potom, keď jej vydával peniaze, trochu si ho obzrela. Bol jej známy, i keď nevedela odkiaľ. Určite nechodil tým autobusom, ktorým ona. To by si ho pamätala. Pozorovala jeho ruky pokryté svetlými chĺpkami. Na košeli mal rozopnuté dva horné gombíky. Vyzeral úplne obyčajne, ale i napriek tomu bolo na ňom niečo zvláštne. Keby ho stretla na ulici, asi by si ho ani nevšimla. Konečne jej podával lístok. Pritom si ju premeral od hlavy po päty a pohľadom sa vrátil späť. Neprebiehala medzi nimi nijaká konverzácia, Laura sa poďakovala, že počkal a šla si sadnúť.

Len čo Laura vošla do svojho domu, pocítila veľmi príjemný pocit z toho, že má voľný večer. A ešte viac sa tešila šiškám, ktoré boli stále teplé. Kým si zaliala kávu do obľúbenej nescafé šálky, hodila na seba domáce oblečenie. Rozpustila si vlasy a sadla na gauč so šálkou kávy a šiškami. Miestnosťou sa rozliehala hudba jej obľúbeného cédečka. O nejaký čas neskôr zaspala, ani nevedela ako. Keď sa zobudila, bolo akurát toľko, že si umyla zuby išla si ľahnúť do postele. Ani nevedela prečo, ale v myšlienkach sa vrátila k tomu novému vodičovi autobusu.

Ďalší deň bolo v práci nezvyčajne rušno a znova musela utekať na autobus. A bol tam presne ten istý vodič. Už medzi dverami ju vítal:

„Vy tuším chodíte na sekundu presne. Myslím, že by som mal trochu meškávať," povedal a hneď na to sa prekrásne usmial.

„Viete, mali sme v práci rušno. Zvyčajne tu bývam desať minút pred odchodom. To len odkedy chodíte vy akosi nestíham," odpovedala Laura a v duchu si vynadala, načo mu to vešia na nos.

Viac sa nerozprávali, ale Laure neustále vŕtal v hlave. A obzvlášť ten jeho úsmev a žiarivé hnedé oči.

Celý týždeň chodievala domov s ním a vždy sa na ňu usmial. Nevedela, čím to je, ale myslela naňho stále viac. A to ani len nepoznala jeho meno.

V piatok večer išla domov neskôr ako zvyčajne, pretože bola navštíviť sesternicu. Ani vo sne by jej nenapadlo, že znova pôjde s ním. Ešte len otvoril dvere a už sa žiarivo usmieval. Vypýtala si lístok a ako sa obzerala po autobuse, zistila, že tam okrem nej nikto nie je. Sadla si dopredu a premýšľala nad uplynulým dňom. Z úvah ju vytrhol jeho hlas:

„Ako to, že dnes tak neskoro?"

„Viete, bola som navštíviť sesternicu. Dlho sme sa nevideli a teraz sa jej narodilo bábätko," odvetila, ale napadlo jej, či nie je príliš zvedavý.

Veď to je jej vec, kde bola. Ale zasa, bola to len nevinná otázka. A touto otázkou začala ich dvadsať minútová konverzácia, počas ktorej striedavo pozeral na ňu a striedavo na cestu.

„Inak volám sa Patrik Flywest," predstavil sa, keď sa chystala vystúpiť.

„Ja som Laura Droverightová," povedala svoje meno a prijala ponúkanú ruku.

Laura celú cestu domov a ešte i v posteli rozmýšľala o Patrikovi. Stačilo, aby si spomenula na ich nevinné podanie rúk a už ju zalial veľmi príjemný pocit.

A to ani netušila, ako ona pôsobila naňho. Vždy, keď nastúpila do jeho autobusu, srdce sa mu roztrepotalo v hrudi. Stačilo, aby si spomenul na pohľad jej modrých očí a na pokojný spánok mohol večer zabudnúť. Predstavoval si, ako by asi reagovala, keby ju pobozkal. Dlho sa mu nestalo, že by po nejakej žene tak túžil. Preto ho prekvapilo, že to prišlo práve teraz. Veď Lauru vôbec nepoznal.