Zdá sa mi to neuveriteľné. Musím znovu mrknúť do kalendára, aby som sa presvedčila. Tak predsa. Je tu ďalší december, koniec roka. Rátam na prstoch ako prváčka. Vlastne ani nemusím. Viem to celkom presne – 3 roky. Celé roky stihli ubehnúť odvtedy, čo som bola „sedemnástka“, odušu počúvajúca istého nemeckého speváka. Ešte, že existuje internet. Pousmejem sa pri tej predstave, ako som ťukala do klávesnice a cez istý chat hľadala osôbku rovnako „buchnutú“ do môjho speváka. Najlepšie dáke šikovné dievča, čo pracuje v Nemecku, nie? Veď to by bola priamo pri zdroji :) . A vlastne, tak sa začal celý môj príbeh. Príbeh o láske-neláske. Konečne mi na monitore PC blikla rýchla správa s očakávaným obsahom. Pani v stredných rokoch, Slovenka žijúca roky v Nemecku. Zdá sa, že má pochopenie pre pubertálne vášne, lebo mi sľúbila pomoc. Ozve sa ihneď po návrate do Nemecka. Fúúú. Tuším dva týždne som potila krv, či na mňa nezabudla. Veru, pekne ma podusila. No stálo to zato. Nielen pre úžasný kalendár môjho speváka a fotografiu s jeho podpisom. Životné cestičky sa mi ukázali ešte v kľukatejšej podobe, ako som bola schopná si ich vymyslieť.

Ale pekne po poriadku. Ešte pár dní som cestou zo školy zazerala na poštovú schránku a krútila chvostíkom ako psíček. Dočkala som sa, a ani som pri tom čakaní veľmi neošedivela. Ako sa vraví, to najlepšie na koniec. Moja záchrankyňa mi vysvetlila, že na prekvapení pre mňa sa podieľala aj jej kamarátka. Mimochodom, tiež Slovenka žijúca v Nemecku. A či by som si nechcela popísať s jej synom. Oooh, pomyslela som si. Tak to bude veru niečo za niečo. V kútiku duše som zaháňala dotieravé podozrenia typu: „čo ak to bude nejaký „blbeček“. Tak ale čo nás nezabije, to nás posilní. Čiže á n o.. stlačiť Enter a je to tam. Neodvolateľne. Samozrejme, chcela by som veľa, keby si ma mal vyhľadať on sám na slovenskom chate. Na také on nechodí. Fajn. Poslušne som si teda stiahla jeden z vynálezov posledných rokov. Nebudem menovať. Jediné šťastie pre neho, že sa mi tá vecička zapáčila.

Najprv som si písala ešte s jeho mamou. To viete, vďaky nikdy nie je dosť ;). Neviem, či je to vekom alebo tou zajtrajšou skúškou z výtvarných dejín, ale nie a nie si spomenúť, kedy mi napísal on. Proste lišiak jeden, pekne potajme mi napísal z maminho nicku. Budem sa tváriť, že som ho hneď odhalila. Inak by som predsa potopila ženskú intuíciu. Nechcem nikoho unudiť k smrti, takže detaily typu: „ahoj, volám sa“ a „moje hobby sú“, nebudem rozoberať. Skrátka sme sa začali zoznamovať. Dajme mu meno Adam, však je to len chlap, na mene nezáleží. To som sa chcela zalíškať feministkách. Takže, Adam. Vek 21 rokov. Jasné, viem, čo sa pýtate. Čo ho to napadlo chcieť sa zoznamovať s cudzou babou, navyše keď Nemecko je dosť veľkém, že? No veľké áno, ale podľa neho plné otrasných Nemiek. Pekne poohováral Nemky a pomastil slovenské ego. (úsmev). Ešte som si pomyslela: „keby ten vedel, aký som tučný demižónik.“ Teda takúto infošku o mojej „veľkosti“ sa neodvážim tajiť. Nechcem strácať čas s niekým, kto to nevie pochopiť. Mám zásadu, že buď ma má človek rád, aká som, alebo je to jeho problém. Pekne som mu napísala: „Vieš, mám jeden problém. Som tučná.“ Aby nedošlo k omylu, vyjasnili sme si pojem tučná. Nechcela som, aby si ma zamenil so zakomplexovanými „kostičkami“, čo rady počúvajú: „Čo? Ty a tučná? Veď máš 50 kg aj s topánkami.“ Veru, to nie je môj prípad. Ja mám riadnu nad-nad-nadváhu. No, ale bol super, reagoval v pohode. V skratke, dostal odo mňa bodík. Keď mi niekto povie, že veď výzor nie je všetko, beriem to s rezervou. Z reality poznám až príliš dobre, ako „nezáleží“. Takže som to brala pekne s čistou hlavou. Koniec koncov sme si cudzí a len si píšeme. To, že žije tak ďaleko a nehrozí náhodné stretnutie za rohom, ma len posmelilo. Písavali sme si takmer denne. Rozprávali sa o všetkom a o ničom zároveň. Postupne sme sa spoznávali. Proste, klasika hodná hodiny dejepisu. Už len zazívať. Ale bolo to strašne super mať takto kamaráta. Hlavne, ak vás čaká maturita z nemeckého jazyka. No dobre, červenám sa. Ale psst. Vynálezcom všetkých tých počítačových doplnkov musím ručičky bozkávať. Predsa len, chalani sú lenivé tvory. Dokonca lenivejšie ako my dámy. Navyše ja som profesionálne deformovaná z obchodnej akadémie, píšem rýchlo ako dračica. Jednoducho som to vyriešila a kúpila som si slúchadlá s mikrofónom. Veď, nemusí každý počuť, o čom hrkútame,nie? Bolo strašne super počuť jeho hlas. Navyše sme sa riadne nasmiali, keď sme „pichali káble“. Totiž, nie som technický antitalent, ale trafiť ružovú koncovku do ružového otvoru a zelenú do zeleného, sa mi podarilo až na druhý krát. Teraz premýšľam, či sa to volá farbosleposť alebo peroxid. Síce blond nie som, hmm. Už sme sa poznali pár mesiacov, občas som uvažovala, aké by to bolo, keby žil na Slovensku a či aj on rozmýšľa o mne. Dokonca som ho vďaka webovej kamere mohla aj vidieť. Priznám sa, môj ideál vo vzdušných zámkoch sa mu nepodobá. Prvé priznanie si však núti pridať druhé. Vôbec mi nebol ľahostajný. Pekne vysoký, trošku prichudý, ale to sa dá ľahučko napraviť. Pôsobili by sme asi veselo. Ja som maličká a široká, on vysoký a tenký. Ej, ale je ten svet riadna džungla, však? :D

V tom čase sa blížili letné prázdniny, plánovala sa moja stužková. Presnejšie na september v Prahe. Ešte pred letom som mu o nej rozprávala. A tak nejako z toho vyšlo, že by sa do Prahy rád prišiel pozrieť. Bola som z tej myšlienky nadšená. Celé leto som sa nevedela dočkať septembra. Pár dní pred začiatkom školy som oslávila sladkých 18. Dokonca som samu seba riadne prekvapovala. Vôbec som sa nebála, že ma bude vidieť v plnej kráse. Žiadne obavy, že bude iný, ako ho poznám. V Prahe sme strávili tri dni. Pravdaže, veľa sa toho domotalo. To by som nebola ja, aby som dačo nepobabrala. Zabudla som si aktivovať roaming, veď Česi sú naši, nie? Vážne dakedy pochybujem, či som predsa len nie blond. Okrem toho Adama nechceli ubytovať v našej ubytovni. No ale kde je vôľa, tam je cesta,však? Doobeda som ešte musela absolvovať dlhú cestu zo Slovenska, rovno na Karlštejn. Stále ešte bez Adama. Ale už som sa nevedela dočkať. Spolužiačka mi dovolila napísať mu sms, aby prišiel pred ubytovňu o tej a tej hodinke. No paráda, vyskočila som z autobusu a robila sa,akože nič. Srdce až niekde v krku. Obzerala som sa ako blázonko, no kde nič, tu nič. Smola. Všetci si rozdelili izby, ja som však mala úplne iné myšlienky. Vôbec ma netankovalo, že som sa dostala na izbu s jedinou babou z triedy, s ktorou sa neznášame. V tej chvíli detail. O hodinku sme už mali byť celá trieda na ceste do centra Prahy. Adama však nikde a ja bez mobilu. Ružové okuliare som si zabudla pribaliť. Triedna profesorka bola taká „milá“, že ma nechala trčať aj s kufrom pred ubytovňou s tým, že keď mi príde Adam, môžem sa aj ja ísť vybaliť. No fasa! Taká úzkosť ma chytala. Začala som fantazírovať a v každom bezdomovcovi som videla prezlečeného Adama. Zrazu sa vynoril spoza fontány, pekne vyobliekaný, v saku. Veru, nevedela som od radosti, čo robiť. Tak pusa na líčko a konečne hor sa na izbu. Aspoň mi pomohol vyteperiť kufor. Namiesto hotela ma čakala robotnícka ubytovňa, ale nevadí. Ja som nenáročný študent predsa. Adama som poslala za chalanmi, nech zapadne a ja som konečne mohla zo seba zhodiť celodenné oblečenie. Predsa len, tá cesta a štveranie sa na Karlštejn mi dali zabrať. Nečakala som, že Adam príde taký vyobliekaný. No tak, čo už. Výdych, nádych. Rýchlo som na seba hodila rifle a mikinu a skokom sa ponáhľala do autobusu. S Adamom sme sedeli spolu. Cítila som sa však cudzo. Snívala som, ako mi dá pusu, chytí ma za ruku a akosi nič neprichádzalo. Našťastie pre mňa, času bolo pred nami dosť. Pred orlojom sme dostali dve hodiny voľný rozchod. Ideálna šanca odlúčiť sa od spolužiakov. Adam to vymyslel krásne. Vzal ma na okružnú jazdu kočom, aspoň chvíľku som sa cítila ako princezná Sisi. Vrelo odporúčam vyskúšať. Zdalo sa mi, že sa mi to sníva. Chybička krásy sa tuším vždy nájde. Stále sa správal tak kamarátsky. Žiadne objatie, ruka, nič. Neskôr sme si sadli na pohár vínka, dokonca mi kúpil ruže. Strašne mi ale chýbala blízkosť, po ktorej som túžila. Viem, viem. Mohla som skúsiť niečo aj sama. Len ja som bola, vlastne trochu stále som, hanblivá, neskúsená. A vtedy aj „nepobozkaná“. Tuším mám deformáciu aj z romantických filmov. Dúfala som, že keď sa všetko tak krásne začalo, môže to byť už len lepšie. No nebolo. Ďalšie dva dni boli riadne o ničom. Neskôr som už bola z priebehu udalostí riadne odutá. Veď nedajte dieťaťu to, čo chce, a máte výsledok. Samotná stužková tiež dopadla presne opačne, ako moje predstavy. Z toho mi vyplýva, už nikdy radšej žiadne predstavy. Nehrala nám žiadna hudba, čiže ani šanca si s Adamom zatancovať. Vonku parádne lialo a na polovicu septembra bola riadna zima. Slabých desať stupňov Celzia. Po stužkovaní sa všetci na chalanskej izbe riadne opili a ja som s kŕčmi v bruchu šla po polnoci spať. Ďalšie ráno sme obehali všetky pražské pamiatky a poobede som už stála pred Adamom a lúčením. Bolo to rýchle a strašne neohrabané, len: „Ahoj, šťastnú cestu!.“ Letmá pusa a bol preč. Rovnako ako moja náušnica, stratená niekde v stovežatej. Tú pusu ani nerátam za svoj prvý bozk. Ten prišiel oveľa neskôr. Vlastne, až o takmer dva roky. A bol od Adama. Ale to už predbieham vo svojich myšlienkach.

O polroka sme sa stretli znovu. Tentokrát v Bratislave. Robíme si totiž zbierku navštívených hlavných miest. Ha, ha, jasné, že vtipkujem. Zase som bola sklamaná, lebo okrem letmého bošteku na privítanie a rozlúčku som sa ničoho nedočkala. Akurát som mala tú česť spoznať celú jeho rodinku. Všetci čerti museli mať službu, lebo sme zase neboli ani minútku sami. Vlastne rovnako, ako v Prahe. Ale čo bolo, bolo. Ja to tým čertíkom raz vrátim.

V živote som sa stihla dostať na ďalšiu zákrutu. Nastúpila som na vysokú školu, vlastne už druhý rok. To si zaslúži pochvalu, nie? :D Reálne sa mi v živote nezmenilo jediné, stále je v ňom okrem iných ľudí Adam. Od minulých Vianoc sme sa celých šesť mesiacov spolu nerozprávali. Takmer sa mu vtedy otvorene priznala, že by som chcela s ním mať viac, ako kamarátstvo. A, že kašlem na diaľku, ktorou sa stále oháňal ako mečom. Ako náhle som vytušila možnú zápornú odpoveď, cúvla som a prestala komunikovať. Také sme už my, baby. Česť výnimkám. To, čo najviac chcem, toho sa zároveň veľmi bojím. Najmä sklamania.

Až po polroku sa všetko zmenilo. Dokonca si dovolím tvrdiť, že som trochu dospela. Ale iba trošku. :P Prestala som trucovať a znovu nadviazala stratené spojenie, ktoré mi tak veľmi chýbalo. Nevrátilo sa nič späť. Ani by som to nechcela. Je to zrazu nové, iné a krajšie. Keď som prestala tak veľmi chcieť. Myslím, že všetko začalo naberať tvar pekne samo. Adam sa mi otvoril, strašne ma baví podpichovať sa s ním ako puberťáčka o našej láske-neláske. A dočkala som sa aj toho, po čom som najviac túžila. Neprehovoril ma síce, aby som pricestovala za ním do Nemecka. Predsa len študent a peniaze to nejde spolu. Jednoducho som si to nemohla dovoliť. No zariadil to krajšie.

Stalo sa to v jeden septembrový deň, keď som sa vrátila z brigády, z poobednej šichty. O pol jedenástej v noci. Zvoní mi mobil. Poviem si: Bože, zase niektorí z bratových kamarátov, čo sa mu nevedia dovolať. Zdvihnem a nechce sa mi veriť. Adam je na ceste ku mne a mám dvadsať minúť času. Bože! Ja ho zabijem! Typický chlap. Vôbec nemyslí na to, že sa musím osprchovať, učesať, nalíčiť... Tak, ale žiadna panika. Veď, keď tak veľmi chce mať ma narýchlo upravenú, nepokazím mu radosť, nie? Inak dobre, že som ho nezabila. Prežili sme spolu pár skvelých hodín. Žiaľ, v spoločnosti jeho ukecanej sestry. Ešte, že viem komunikovať aj očami. Veru je to na zúfanie. Ale tie úžasné bošteky! Zaradili ma do kategórie „pobozkaná“, na tie nikdy nezabudnem. O to viac, že boli prvé.

Znovu musím mrknúť na ten kalendár. Nedá mi to. Obraciam stránky. No, nemýlim sa. Prešlo už pár MESIACOV a ešte žiaľ, pár prejde, kým konečne príde leto a s ním aj môj Adam. Budeme môcť byť spolu sami, ak nejaký čertík do toho nezasiahne. Beda mu! Som nepoučiteľná a každý deň vymýšľam, aké to bude krásne. Hoci, ľahko sa môže všetko zmeniť. Premýšľam ako prežiť tie mesiace a nezblázniť sa od túžby. Premýšľam. Zase premýšľam! Keby to tak Adam vedel. Vyhrešil by ma, vraj my ženy priveľa myslíme. A chlapi pre istou vôbec, však? A jéj, upadnem do nemilosti mužskej. Priznávam, ja vďaka jednému z nich nosím úsmev na perách. Chce sa mi dokonca učiť na skúšky. Veď, keď ich všetky zmáknem, príde leto aaaaa.... Vďaka tomu istému nositeľovi testosterónu mám prehľad o poštovnom v medzinárodnom priestore, veď už som veľká a viem, že darčeky nenosí bradatý deduško. Jedným okom neustále sledujem kalendár. Najradšej by som podplatila čas. Teraz, keď sú naše rozhovory plné hrejivých slov, ktoré človeku dávajú pocit šťastia. Pocit, že ho má niekto jednoducho rád. S chybami, aj bez nich. Hlúpy kalendár! Zhadzujem ho zo stolíka a utekám k počítaču. Dúfam, že ma budem bude čakať môj Adam.

Čo tak napadne čitateľovi môjho príbehu. Že Adam je za PC a ozve sa mi? Že všetko pokračuje ďalej a končí rozprávkovo? Ale no tak. Odpustite mi. Rada rozprávkam verím, ale žiaľ. Adam si našiel ženu pre neho presne v deň, keď som tento príbeh dopísala. Ženu, nie dievča ako ja, navyše žiadnu bambulku. Ak v niečo verím, je to osud. Preto symbolicky posledná bodka za týmito riadkami, je poslednou bodkou za niečím, čo už viac nechcem a ani nebude.