Bol sobotný večer. Sedela som vo svojej malej izbičke pri okne a pozerala na opustené ulice. Takmer všetci obyvatelia nášho hostela sa išli niekam baviť, no ja som musela trčať vo svojej izbe. Akurát v budove B, ktorú mala na starosti Svetlana, sa svietilo niekde na chodbe. Svetka v tom čase bola niekde u svojej kamarátky, to len ja som musela ostať a strážiť hostel. V mojej časti budovy nebolo ani nohy. Ale čo, bola som rada že nemám veľa práce, nebolo sa teda na čo sťažovať. Už som mala všetko upratané, všetci boli preč a nikto po mne nič nechcel, nemohlo mi byť zle. Rozhodla som sa, že si doprajem aspoň teplý kúpeľ a vylepším si tak náladu. Vyzliekla som sa, okolo seba som si uviazala osušku, vzala zapaľovač, penu do kúpeľa a voňavé sviečky a pobrala sa do kúpeľne.

Tešila som sa na voňavú penu a kúpeľ pri sviečkach. Taká romantika... Vyšla som z izby, ozvalo sa cvaknutie zámku dverí. V tme som nahmatala vypínač a zažala som svetlo. Nikto a nič mi nemohlo pokaziť to, na čo som sa toľko tešila. Keď som si však uvedomila, že som si práve zamkla kľúče od dverí vo svojej izbe, okamžite mi zamrzol úsmev na perách. V pamäti sa mi vynorili šéfove slová: “Dávajte si pozor na svoje kľúče, náhradný kľúč od Vašich dverí neexistuje!“ Museli by sme vypáčiť dvere. Bolo mi všelijako len nie veselo, no povedala som si, že sa idem najprv okúpať. Možno pri kúpeli prídem na nejaký šikovný spôsob, ako sa dostať dovnútra svojej izby. Napustila som vodu, ponorila som sa po krk do vane a rozmýšľala som. Mobilný telefón ostal v izbe, Svetka i ostatní ľudia sú preč a ktovie, kedy sa vrátia. Nikto mi nemohol privolať pomoc. Uvažovala som, že poprosím susedov vo vedľajšom dome, no tento nápad som tiež zavrhla. Predsa som k ním nemohla ísť bez normálneho oblečenia. Dlho som na nič múdre neprichádzala, no zrazu sa mi v hlave rozvidnelo. Jasné, veď ja mám v izbe otvorené okno. Možno by sa mi podarilo vyliezť až na prvé poschodie a vojsť dovnútra cez okno. Z myšlienok ma vyrušili kroky. Podľa zvuku vŕzgajúcej podlahy som spoľahlivo poznala, že smerujú k dverám izby číslo 6. Bolo asi sedem hodín večer a všetko nasvedčovalo tomu, že sa do hostela vrátil Bryan, ten najprotivnejší človek, akého som len poznala. Bol odo mňa o dva roky starší a tiež celkom pekný, len keby nebol taký drzý a arogantný. Vždy keď som po ňom niečo chcela, všetko ofrflal a nakoniec mi aj tak urobil naprotiveň. A to by som nebola ja, keby som mu to hneď neoplatila, však? Bože, ako som ho neznášala...

Modlila som, aby šiel rovno do svojej izby a aby odo mňa po celý zvyšok večera nič nechcel. Na moju veľkú radosť zaliezol dovnútra. Potichučky ako myška som vypustila vodu z vane a nehlučne som vytratila z kúpeľne. Namierila som si to dolu schodmi rozhodnutá uskutočniť svoj plán. Šla som bosá, len v nohavičkách, okolo tela omotaná osuška, vlasy strapaté a mokré... Oblečenie pravdaže ostalo zamknuté v izbe. V duchu som si nadávala, aká som bola hlúpa a nezodpovedná, keď som vyparatila takú hlúposť. Keď som stúpila asi na tretí schodík, hlasno zavŕzgal. Ako na zlosť, Bryan práve vtedy musel otvoriť dvere a pozrieť smerom k schodisku. Zasvietil svetlo a zočil ma, ako sa nenápadne zakrádam dolu schodmi. To mi naozaj nebolo treba. Opýtal sa, či niečo nepotrebujem. Odvetila som, že je všetko v poriadku a ako vždy som ho odpálkovala slovami, aby sa radšej staral o svoje veci. Myslela som, že sa upokojí a vráti sa do izby. Ten však ani náhodou nešiel späť, ale pobral sa rovno za mnou, akoby bol zvedavý, kam mám takto „vyparádená“ namierené. Asi mu bolo jasné, že mám nejaký problém a tak musel urobiť presný opak toho, čo som mu kázala. Vyšla som z hotela a zadívala sa na okno mojej izby. Bolo otvorené, presne tak ako som si myslela. Postupne mi dochádzalo, že to nie je dobrý nápad, liezť tam hore s osuškou omotanou okolo tela, ale nemala som na výber. Odrazila som sa od zeme a vyskočila tak vysoko, ako to len šlo. Asi na tretí pokus sa mi podarilo zachytiť sa na krajíčku striešky vchodu. Bryan tam mlčky stál a pozoroval moju snahu. „Musí to byť pre neho asi dobré divadlo!“ zlostila som sa v duchu a snažila sa nohami dostať čo najvyššie, aby som sa mohla pokúsiť nadvihnúť sa a kolenom dosiahnuť striešku.. Na prvý pokus som síce vybehla celkom vysoko, ale pošmykla sa mi noha a tak som opäť ostala visieť. Zasa mi ponúkol pomoc a zasa som ju odmietla. Tak som sa pokúsila ešte raz. Tento krát sa mi to podarilo.

O chvíľku som stála pevne nohami na strieške a pozerala zvrchu víťazoslávne na Bryana. Usmieval sa. Už mi ostávalo len preliezť po hrebeni tej malej strechy a dostať sa ku oknu. Dvihla som ruky, aby som udržala rovnováhu. Čo čert nechcel, uzlík na osuške sa mi rozviazal a tá hneď padla. Než som ju stačila zachytiť, letela k zemi. Hlasito som zahrešila a snažila sa nestratiť hlavu a čo najrýchlejšie sa dostať dovnútra. Tomu chlapovi samozrejme nič neuniklo. Pozeral na mňa s otvorenými ústami. Pobrala som sa po maličkých krokoch k oknu. Už som ho mala skoro na dosah, keď sa zo striešky uvoľnil malý kúsok strešnej krytiny a zrazu som sa ocitla visieť ako aj predtým, lenže nanešťastie práve v mieste, ktoré bolo dosť vysoko nad zemou. Práve v tých miestach bola v zemi vykopaná diera. Ak by som padla rovno do nej, istotne by som si zlomila nohu. Bolo mi strašne. Na to zúfalstvo nikdy nezabudnem. Opäť sa škodoradostne ponúkol, že mi pomôže. To ma však nazlostilo ešte viac. Odvrkla som mu, že visím schválne, čo bola pekná blbosť, a nech ma láskavo nechá na pokoji. Nohami som sa snažila neustále niekde zachytiť, no nebolo čoho. Ani hromozvod, ani malý otvor v omietke, skrátka nič. Hrdinkou som bola len navonok, nebolo mi veru všetko jedno. Sily dochádzali a vedela som, že to takto veľmi dlho nevydržím. Asi to bolo na mne vidno, pretože Bryan už dlhšie nečakal. Hravo vyskočil, vyšplhal sa hore a chytil ma za ruku. Podarilo sa mu vytiahnuť ma nahor. Nepovedala som ani slovo, bola som v šoku. Vôbec neviem, čo sa so mnou potom dialo. Pravdepodobne ma preniesol na rukách až k oknu. Keď som sa spamätala, stála som už bezpečne na vnútornom parapete môjho okna. Natiahol ruky, že ma zachytí, keď zoskočím z toho parapetu. Už som absolútne neprotestovala. Skočila som a on ma chytil do náručia ľahučko, akoby som bola pierko. Keď ma uložil do postele, chcela som mu poďakovať. Pozrela som sa mu zahanbene do očí a otvorila ústa, že niečo poviem. On mi však priložil prst na ústa a naznačil, aby som radšej nič nehovorila. Možno sa bál, že mu budem nadávať, alebo sa urazím a už nikdy s nim neprehovorím. To sa nikdy nedozviem. Viem len to, že som zazrela v jeho očiach taký zvláštny a veselý plamienok. Sedeli sme na posteli tesne vedľa seba a v tej chvíli mi Bryan pripadal ako najmilší človek na svete. Bolo mi jedno, že som ešte pred malou chvíľou nadávala a hovorila ako veľmi ho neznášam. Že som chcela, aby odišiel a nechal ma tak. Celé týždne sme si robili napriek, nenávideli sa a teraz to bolo zrazu všetko preč. Robila som všetko, len aby stratil nervy a odsťahoval sa. A on zasa robil všetko pre to, aby mi znepríjemnil moju prácu. Právom sme sa neznášali. Všetka moja nenávisť sa však v tej chvíli vyparila ako kvapky vody po daždi. Sedeli sme mlčky a ja som sa cítila ako ten najväčší debil na svete. Nechápala som, kam sa podel ten arogantný muž, ktorého som vídavala po celé týždne. Ten nafúkaný a drzý chlap akoby odišiel a namiesto neho prišiel ku mne niekto úplne iný. Predsa sa nemohol stratiť bez pamiatky. Sklonil hlavu a pobozkal ma. Rozum mi kázal cúvnuť, no niečo mi hovorilo, že nemám poslúchať rozum. Neposlúchla som ho. Bozk som vrátila. „Ešte stále ma nenávidíš?“ pošepol mi spýtavo do ucha. Bez toho, aby som si premyslela odpoveď som odpovedala: „Nie, všetky moje staré city sú preč. Vystriedali ich iné, predtým nepoznané pocity.“ Dal mi nežnú pusu so slovami: „Aj u mňa sa niečo zmenilo.“ a priložil svoju ruku na hruď, akoby naznačoval srdce. Zdvihol sa k odchodu a potichučky, nehlučne ako malá myška vyšiel z mojej izby. Uvedomila som si, že tento muž už nikdy viac nebude mojím nepriateľom.