Keď sa ráno zobudila nebol vedľa nej. Bol už dávno v kuchyni a pripravoval čerstvú kávu a topeničky. Tak ako každé ráno. Silvia vedela že má doma poklad aký by chcela nájsť každá žena na tejto zemeguli. A Martin vedel že tiež má doma poklad aký by chcel nájsť každý chlap na tejto zemeguli. Boli krásni, mladí a veľmi zamilovaní. Boli takí zamilovaní že sa nedokázali od seba odtrhnúť. Boli schopní celé dni vylihovať v posteli a objímať sa. Mali sa tak veľmi radi že sa nikdy nehádali. Len sa usmievali a naplno si užívali život plný lásky a šťastných chvíľ..

Jedno ráno však bolo iné. Iné ako tie doteraz. Martin tam nebol. A nebol ani v kuchyni. Silvia nevedela čo si má myslieť. Nevedela kde je, nezdvíhal mobil. Nič jej nepovedal. Prečo? Čo sa zrazu stalo? Možno len išiel do potravín alebo inde do obchodu. Ale Martin sa dlho nevracal. Už niekoľko hodín po ňom nebolo ani stopy. Silvia začala mať strach. Volala všetkým známym, rodine všetkým ktorí mali s Martinom niečo spoločné. Ale on akoby sa pod zem prepadol. Plakala celý deň a celú noc. Plakala a pila víno. Na druhý deň večer, keď už jej oči boli také opuchnuté že mala problém vidieť a vína vypila toľko že mala problém sa postaviť z gauča, jej zazvonil mobil. Prišla sms správa. Musel som odísť, je to dôležité nečakaj na mňa. ,,A to je všetko? Po dvoch rokoch je to všetko, čo mi napíše?“ Bola taká nahnevaná že nevedela čo so sebou. Vypila ďalšiu fľašu vína a ako doplnok zvolila nejaké tabletky na spanie a dúfala , že keď sa ráno zobudí bude všetko tak, ako pred tým. Že Martin bude opäť v ich kuchyni pripravovať raňajky. Bohužiaľ skutočnosť bola iná. Martin sa stále nevracal a Silvii behalo po rozume toľko otázok...A žiadne odpovede. Keď už to nemohla doma vydržať, umyla si vlasy , vzala kabelku a šla do ulíc s nádejou že Martina nájde. Nevedela, či má milenku alebo nebodaj dieťa, nevedela či sa len zľakol alebo sa stalo niečo vážne v jeho rodine. Nevedela vôbec nič a napriek tomu , že bola neskutočne rozčúlená, bola aj neuveriteľne smutná a stále nekonečne zamilovaná. Nič takéto sa jej doteraz nestalo. Nikdy nebol v jej živote chlap ako Martin. Pretože Martin bol iný ako ostatní. Nebol vulgárny, nechodil sa ožierať na pánske jazdy, nemal milenky a mal kopu času na Silviu. Brával ju na večere, do divadla, do kina. S ním nikdy nebola nuda. Vedel dobre variť , pomáhal v domácnosti a vedel sa fantasticky bozkávať. Samozrejme Silvia nezaostávala .Tiež bola iná ako ostatné ženy. Neklebetila ,nepozerala telenovely a nesťažovala sa na svoju postavu. A tak sa prechádzala poloprázdnymi ulicami a rozmýšľala čo sa mohlo stať že sa Martin len tak z čista jasna vyparil.

Zrazu Silvia narazila na svoju spolužiačku z vysokej. Prototyp bežnej ženy. Pozerala telenovely , klebetila a sťažovala sa na všetko, nielen na postavu. A to bolo presne to čo Silvia najmenej potrebovala. Hus ktorá jej bude rozprávať o nových prípravkoch na chudnutie a susedke čo má štyri deti a problém s alkoholom. Napriek všetkému bola Silvia slušne vychovaná a tak prijala pozvanie na kávu. Po tom ako kamarátka vyčerpala všetky možné aj nemožné témy si konečne na Silvii všimla , že s ňou niečo nie je v poriadku. Samozrejme, ako inak, začala vyzvedať. Silvia bola taká zúfalá že sa priznala čo sa stalo. Ako asi aj predpokladala, kamoška jej veľmi nepomohla, len jej mútila hlavu s rečami typu : ,,Všetci chlapi sú takí. Najskôr by ti modré z neba zniesli a zrazu sa len tak vyparia. Nevidela si Elizabeth? Ako ju Chuan Carlos nechal tesne pred svadbou a už sa nikdy nevrátil? Tak to vidíš. Nikto nie je výnimka...“ V tom sa Silvia ospravedlnila a odišla. Zase sa len túlala po meste. Bezcieľne s mnohými otázkami bez odpovedí, s výčitkami svedomia, kvapkou hnevu, s pocitom že nebola dostatočne dobrou ženou, milenkou alebo kuchárkou. Že sa o Martina málo starala... Nevedela čo si má myslieť. Hlavu mal plnú len svojho stroskotaného života.

To je tak keď sa žena zamiluje. Celú dobu myslí len na svoju lásku , a keď sa stane niečo čo neočakávala je to zlé. Nevie čo si má myslieť, obviňuje samú seba, nadáva, plače, pije. Vždy je to ťažké. A ak neviete prečo vás opustil len tak a po dvadsiatichštyroch hodinách vám príde sms nečakaj ma a pritom ste nič zlé neurobili, aj tak budete ešte dlho uvažovať, pýtať sa a obviňovať sa. Tak ako naša hlavná hrdinka. Bola v koncoch.

Keď prišla domov bola veľmi unavená. Ale stále nebola na toľko unavená aby sa jej podarilo zaspať. Prepínala kanály v televízii, víno vymenila za vodku a tabletky za cigarety. Už aj fajčila a to jednu od druhej. Pozerala do plafóna a slzy jej stekali po bledej tvári. A stále tie otázky. Bola to nočná mora, ktorá sa jej nesnívala. Týždeň preplakala a prepila v posteli.

Po týždni jej zazvonil telefón. Opäť sms. Od Martina. Nevedela či sa má smiať alebo plakať. Či sa má tešiť alebo ešte viac smútiť. Predsa len celý týždeň sa neozval a ona bola nonstop opitá. A tak otvorila správu. Bolo v nej: Pozri sa z okna. Nesmelo otvorila okno a vyklonila sa von. Stál tam on. Jej životná láska. Ale ona sa stále hnevala a chcela okamžité vysvetlenie ,no na druhej strane jej srdiečko pišťalo po objatí, bozku a chcelo sa jej usmievať, pretože ho konečne videla... Nebol ale sám. Stáli tam ďalší štyria ľudia. A kto to bol? Predsa Martinovi a Silviini rodičia. Martinových rodičov Silvia neidentifikovala, pretože už dlhé roky žili v Írsku. Vraj sú tam lepšie podmienky pre život. Ale to bolo teraz nepodstatné. Všetci štyria prišli hore do bytu a aj keď boli trochu zdesení zo všetkých tých prázdnych fliaš a škatuliek od cigariet, neprestajne sa všetci piati usmievali.

Martin zoznámil Silviu s jeho rodičmi. Vraj bol týždeň v Írsku a presviedčal ich aby na jeho zásnuby prišli na Slovensko. Silvii stekali po líci slzy. Martin ju požiadal o ruku. Pred jeho rodičmi, ktorí prišli iba kvôli nim dvom a pred jej rodičmi ktorí tiež nemali krátku cestu vzhľadom na to že žili na opačnom konci Slovenska. Mal luxusnú škatuľku s ešte luxusnejším, krásnym prsteňom s veľkým briliantovým kameňom uprostred. Silvia nič nechápala. Najskôr mu vynadala že z nej takmer spravil alkoholičku a potom ho silno objala a pošepla mu že už nikdy v živote ho nikam nepustí a odteraz budú už len oni dvaja a nik iný. Stále spolu. A Martin bude zase robiť raňajky...

A tak mali o pol roka krásnu svadbu s Martinovými a Silviinými rodičmi a niekoľkými známymi. Silvia vyzerala ako princezná v krásnych bielych šatách s červenou stuhou okolo pása aby vyniklo jej veľké bruško, ktoré bolo prejavom ich lásky a jednak aby nebola len taká obyčajná nevesta. Martin bol ako princ na bielom koni, ktorý sa na týždeň stratil a teraz drží svoju princeznú za ruku a teší sa na svojho potomka. Navliekli si obrúčky a sľúbili si vernosť a lásku až do smrti. Všetci tlieskali a šampanské tieklo prúdom. Pre nevestu špeciálne, nealkoholické.

A aj keď šťastné konce sú len v rozprávkach, Martin so Silviou potom žili celý život v rozprávke. Narodila sa im krásna dcéra, ktorá mala Martinove oči a Sylviine črty tváre. Žili v malom domčeku na predmestí a v šťastí a zdrví vychovávali svoje dievčatko, a sľub o vernosti a večnej láske naozaj dodržali. Nikdy sa nepohádali tak že by sa nerozprávali viac ako hodinu.

Aj to sa stáva. A ten kto nájde svoju spriaznenú dušu a to na celý život môže osudu ďakovať. Nie je to len tak, musíte byť tolerantný a vedieť odpustiť a týždňovú nezvestnosť.