Znovu sa začal teror. Bolo po prvom týždni v škole a po víkende a začal sa druhý po vianočných prázdninách. Bol pondelok ráno, všetci rozospatí z víkendu a zvyknutí na to sladké ničnerobenie z prázdnin. Pondelok ráno všetkým už dopredu pokazí týždeň iba to, že začíname s labákmi z chémie. Ako prvé vidieť na začiatku týždňa našu triednu – chemikárku, to nikomu veľa elánu nedodá. Hneď ako som vyšla na 1. poschodie ku skrinke, počula som ako vrieska a pýta si od všetkých návratky, či ideme na lyžiarsky výcvik. Návratku som mala, ale nie podpísanú od rodičov. No, tak čo? Podpíšem si ju sama? A keď tak nad tým rozmýšľam nebolo by to prvý krát. Hneď na to sa pri mne zastavil Tibor a treskol ma po chrbte, až som skoro spadla.

„Čau, ségra!“ povedal.

„Musí byť prvá vec, ktorú každý boží deň urobíš to, že ma treskneš po chrbte, že skoro vypľujem všetky zuby?“ opýtala som sa ho podráždene.

Zachechtal sa. „Čo si hneď ráno nahnevaná?“

„Čo chceš počuť? Že mám pred menštruačný syndróm? Máš pero? Musím si podpísať ten lyžiarsky.“ Tibor sa začal rehotať.

„Počkaj sekundu. Na.“ A podal mi pero.

     Ešte šťastie, že napodobniť podpis otca, nie je až také zložité. Podpísala som návratku a bežala za triednou, ale ona zatiaľ statočne vrieskala na chalanov, ktorí vyvalili dvere na našej triede. Strčil som jej návratku do ruky a bežala späť k Tiborovi. Zatiaľ prišli ku skrinke Aďa, Nataša a Tomáš.

„Čaute, aký bol víkend?“ spýtala som sa hľadajúc plášť na chémiu v skrinke.

„Krátky. Koniec koncov ako vždy.“ Uškrnula sa Nataša.

„Bol za mnou Goco a vravel, že dnes sa ide chlastať a mám sa vás opýtať, či pôjdete s nami po škole do parku?“ povedal Tomáš a čakal so spýtavým pohľadom na odpoveď.

„Baby, však poďte aj vy, nie? Uvidíme kto sa zrúbe ako prvý a pôjdeme. Však tuto“ ukázal na Tibora „Tibor minule vypil asi pol litra vodky a ani to s nim nepohlo.“

„Dúfam, že dnes pôjdeš v mojich šľapajach.“ Usmiali sa na seba a tleskli si rukami.

„Chalani, vám ten testosterón nejako blokuje mozog. A čo potom, keď sa zrúbe? Necháme ho ležať na lavičke, pokiaľ vytriezvie? Však to je neľudské. “ zapojila sa do rozhovoru Aďa.

„Aďa, zabudla si? Chalani nie sú ľudia, sú to prasatá.“ Povedala Nataša a znovu sa uškrnula.

„Tak prečo z jedným chodíš?“ práve prišiel Goco a pobozkal ju.

„Ja idem. Chcem sa nejako odreagovať, aj keď pozerať sa na niekoho, ako sa plazí po zemi, uteká, pretože si myslí, že ho naháňa vlk alebo medveď a tancuje na slovenskú hymnu a ľudovky možno nie je to pravé.“ Dodal Tomáš.

„Viete čo – neriešme to teraz a poďme do labáku, nech zase neprídeme neskoro.“ Zavelila som.

Ozvalo sa hromadné: „Áno mami, už idemeee!“ otočila som sa a uštedrila im jeden zamračený pohľad a odišli sme do triedy.

     Cítila som sa dosť hrozne. Nikde som nevidela Michala. Boli sme kamoši, ale ja som ho mala rada viac, ako iba „kamoša“. A miestami som mala pocit, že to tuší. Vzala som mobil a napísala mu SMS: „Mišo, kde si? Prídeš do školy?“ Za dverami som počula ako pípol mobil a spokojne som sa usmiala. Vošiel do triedy, ospravedlnil sa, že znovu prišiel neskoro a sadol si ku mne a k Tiborovi. „Nejako sme sa zabudli v parku, sorry.“ Dodal na môj spýtavý pohľad.

Triedna začala: „Tí idioti, ktorí mi ešte stále ani po troch týždňoch nepriniesli tie návratky na lyžiarsky, nech láskavo pohnú zadkami!“ Na čo kývla na Michala a ten jej nevrelý úsmev opätoval. Pokračovala ďalej: Takže, dnes budeme robiť destiláciu a upozorňujem vás všetkých, že jeden chladič stojí niečo okolo 700 korún“ a znova sa pozrela k nášmu stolu. „zoberte si knihy, opíšte postup a keď prídem nech to máte hotové!“ a odpochodovala von z triedy.

„Fajn Eliz, urob to ja to potom od teba odpíšem.“ Vyhlásil Tibor.

„Vieš čo mi môžeš...zostroj aspoň ten preparát a neroztrieskaj zasa všetky chladiče.“

Tibor nahodil svoj typický úsmev a začal čítať:

„Okej, takže pripojte gumené hadice k chladiču z oboch strán, aby jedna privádzala vodu a druhá vodu vypúšťala. Ďalej nad azbestovú sieťku pripevnite nádobu so zmesou, ktorú chcete destilovať. A zapáľte kahan. That’s all. Jednoduché, čo? Hej! Nemá niekto, zápalky alebo zapaľovač?“

„Sorry Tibor, ja nefajčím, Goco bude mať. “ Goco mu hodil zapaľovač a pustil plyn. Tibor použil Gocov zapaľovač a aj pustil vodu. Celý proces sa začal. A ako inak zabudol strčiť hadicu, ktorá mala vypúšťať vodu do výlevky. Ostriekal celú miestnosť, kompletne steny, tabuľu a všetky decká v triede. Reakcie boli rôzne, niektorí sa začali rehotať, niektoré baby boli naštvané, že ich Tibor ostriekal vodou. Nahnevaná Zuzana hodila po ňom peračník, Tibor sa uhol a Zuzana trafila presne nové – ešte ani nerozbalené chladiče zabalené v papieroch, takže sme mali výhodu, že sme nemuseli zametať sklo.

     Tibor začal počítať: „No, je nás tu 15 a keďže chladič stojí okolo 7 stoviek, skladáme sa po padíkovi za každý chladič. Prachy ešte nedávajte, uvidíme aké bude skóre rozbitých chladičov na konci hodiny.“ A triedou sa ozval hlasný vzdych. Ja som prepisovala sebe a chalanom protokoly, ktoré boli tiež kompletne mokré. Sedeli sme v labáku a dýchali odporné výpary tých zmesí, ktoré sme destilovali, všetci kompletne omámený a niektorí si ľahli na lavice a predstierali, že ich výpary zabili, ale triedna stále do triedy nechodila, tak to pár minútach vzdali, lebo to nemalo zmysel. Všetky okná boli dokorán otvorené, a keďže všetci boli mokrí, bolo im určite strašné „teplo“.

     Ja som sa však teraz cítila úplne inak, ako keď som prišla ráno do školy - cítila som sa úplne skvele. Aj keď bola polovica januára a aj trochu snehu slnko nádherne svietilo a jeho lúče prenikali do učebne. Páčilo sa mi to, okolo boli ľudia, ktorých som mala rada ja a oni mali radi mňa a slnko vo všetkých akoby dobýjalo energiu, bol to taký jasný pocit. Keď skončili labáky, na každého to vyšlo tak na 4 stovky a to sme nerátali všetko, čo sme za túto dvojhodinovku rozbili.... Zvyšok doobedia prebiehal tak, ako vždy, počúvali sme prednášky a na telesnej výchove sme hrali futbal.

     Po škole sa začala naša malá „akcička“. Ja som prišla do parku s Aďou, Natašou, Tiborom, Tomášom a Michalom. Za nami tiahol Goco 2 igelitky piva spolu s vodkou.... Mohli sme začať. Najprv sme išli do parku blízko nášho domu a sadli si na lavičky. Ostatní sa rozprávali, keď ma Mišo chytil za ruku a odtiahol od ostatných preč.

„Eliz, môžeš na chvíľku? Chcel som sa ťa spýtať či by si nemala niekedy čas si so mnou niekde vyraziť, napríklad do kina alebo by sme išli spolu na večeru...“ usmial sa a naklonil hlavu trochu nabok.

Bola som nesmierne šťastná, chalan ktorého som milovala so mnou niekam chcel ísť. Ale zmohla som sa iba na : „Jasné, pôjdem s tebou veľmi rada.“ Usmiala som sa a on mi stisol ruku a usmial sa tiež. Nádherne voňal a mal veľké ruky, a keď ma objal, cítila som sa v bezpečí, ako nikdy predtým. Keď ma objal, vrátili sme sa k ostatným a zdalo sa mi, že Nataša s Aďou na mňa žmurkli. Vrátili sme sa uprostred debaty...a započula som iba koniec rozhovoru, keď Aďa pýtala Tibora: „A ty zbieraš čo? Použité kondómy?...A máš iba jeden, čooo...“a začala sa strašne rehotať. Tak sa zdá, že alkohol začína účinkovať, pomyslela som si. Nataša išla ku svojmu Gocovi a Aďa ostala s Tomášom a Tiborom a ešte nejakými deckami, čo sa rozhodli ísť s nami.... Oproti nám sa začali zbiehať starí dedkovia a stále ťukali do mobilov. Najprv sme si mysleli, že si esemeskujú, ale keď sme videli policajné auto, ako kontroluje popíjajúcu skupinku neďaleko nás, pochopili sme, komu naši zlatí deduškovia esemeskovali.

     Goco zobral igelitky s chlastom a utekali sme popri kaviarňach do najbližšieho parku. Tam sa už začalo piť vo veľkom. Až Monika, jedna z báb, ktoré išli s nami, sa úplne zložila, a všetko čo vypila sme videli ešte raz..... no, pekný pohľad to nebol. Ale Michal bol charakter a staral sa o ňu, pričom sme mu mi samozrejme pomáhali, ako sme mohli...keďže Monča ešte mala iba 16 zaviedli sme ju domov, kde sa o ňu ostali starať jej kamarátky spolu s Aďou.

     Bolo to zvláštne, že sa tento pre mňa veľmi výnimočný deň vyvíjal takto. Keď sme odchádzali od Moniky, lúčili sme sa s ostatnými a všetci dúfali, že všetko bude v poriadku.

     Keď už všetci odišli ostali sme tam iba my dvaja – ja a Mišo. Znovu ma chytil za ruku a pritiahol k sebe, objal ma a pobozkal. Bol to najkrajší bozk, aký som kedy dostala, plný citu a lásky. A očividne vedel, ako na mňa. Stáli sme tam ešte nejakú tú chvíľu a bozkávali sa. Potom sa ma opýtal, či by som ešte išla s ním. Nevedela som síce kam, ale bola som ním taká unesená, že som bez rozmýšľania súhlasila. Prechádzali sme sa po meste a nekonečne sa rozprávali, až sme sa nejako dostali k nemu domov a už ani neviem ako k nemu hore do izby. Bolo už neskoro ponúkol sa, že ak chcem môžem ostať spať u neho v hosťovskej izbe. Zdalo sa mi to ako perfektný nápad, pretože ísť takto neskoro v noci sa mi naozaj nechcelo. Poslala som sestre SMS, aby odkázala rodičom, že dnes už určite neprídem domov. Sedeli sme na posteli opretí o seba a pozerali Ally McBealovú, ja v jeho obľúbenom tričku, ktoré som mala na sebe miesto pyžama a smiali sa. Bola som po dnešnom dni taká unavená, že som zaspala. Môj Mišo ma nechal spať u seba v posteli a ľahol si ku mne a objal ma. Až ráno, keď som so zobudila, som si to uvedomila, ale cítila som sa úžasne, ako nikdy predtým. Len sme tam ležali ticho, nič nehovorili, ale aj tak som mala pocit, že si rozumieme aj bez slov.

     Až ráno som sa rozhodla, že by asi bolo dobré ukázať sa aj doma. Odprevadil ma a rozlúčili sme sa. Ja som odišla na autobus domov. Hneď ako som nasadla do autobusu a autobus sa pohol, pípol mi telefón s SMS-kou: „Milujem Ťa Eliz – Tvoj Mišo“. Vtedy som si uvedomila, že nikdy nechcem o neho prísť a ako veľmi sa teším na ten lyžiarsky...