Nie je to klasický príbeh lásky na prvý pohľad, ani lásky ktorá vznikla z priateľstva. Všetko sa to začalo érou, keď prepukla mánia smsiek a rôznych fór. Tam som spoznala moju lásku s ktorou som aj dnes. Ale naša láska prešla rôznymi prekážkami. Takže pekne poporiadku... Spoznali sme sa prostredníctvom smsiek. Ja som mala sladkých 17 on 18. Začalo sa to typicky ako každý vzťah. Postupné spoznávanie, nekonečne dlhé rozhovory. Jediný náš problém bol tom, že nás delilo 400 kilometrov. Ale ako sa hovorí, že láska hory prenáša. A v našom prípade to platilo dvojnásobne. Pamätám si ked sme sa prvý raz stretli, na to nesmelé objatie a pohladenie. Pripadala som si ako v krásnom sne. Boli sme obidvaja až po uši zaľúbení. Vyznania lásky, slová, ktoré tak hriali pri srdci. Ten čas ubiehal veľmi rýchlo. Na stužkovej ma požiadal o ruku a ja som povedala áno. Vedela som presne, že to je ten človek, ktorý by mál stáť po mojom boku. Skončila som školu a odišla som za svojim priateľom, k nemu do mesta. Nechala som tu rodinu, priateľov, ale bolo mi to jedno. Veď som bola pri človeku, ktorého som ľúbila a ktorý pre mňa znamenal celý svet. Najprv sme si to vyskúšali prácou v zahraničí, po návrate sme sa rozhodli, že začneme spolu žiť. Prenajali sme si byt, zariadili ho, kúpili sme si spoločného psíka. Ten čas bol neskutočne krásny. Mali sme svoj svet, svoje spoločné sny a plány do budúcnosti. Mysleli sme, že naša láska vydrží navždy. Zo začiatku to bolo aj tak. Spoločné ranné prebúdzanie, ranná káva, obed, večera. Stále spolu. Ale ako v každom vzťahu prišli menšie hádky, ktoré sme vždy vyriešili. Ale problémy ako sú peniaze sa nám nevyhli. A tu to všetko začalo. Koniec krásnych rán, nocí. Zhodli sme sa na tom, že vyrieši to zahraničie. Spolu sme odísť nemohli, tak som sa nato dala ja. Dostala som zmluvu na 18 mesiacov a tak tu bola šanca na to , aby sme sa mali lepšie. Sľubovali sme si vernosť, lásku a neviem čo ešte. Ale bola to asi naivita, alebo čo. Prvé mesiace som v zahraničí preplakala, lebo som nemohla byť s ním, ale jeho smsky, že som silná a že to vydržím a že ma miluje ma tam držali. Veď som to robila pre nás. Neviem či sa v našom prípade potvrdilo pravidlo zíde z očí, zíde z mysle. V mojom prípade určite nie. Cez deň som pracovala, v noci som si líhala do postele s myšlienkou na moju lásku. A u neho? Postupne sa začalo z našich rozhovorov vytrácať to všetko pekné. Povedala som, že prídem domov a budeme tak ako sme boli aj predtým. Povedal, že nie. Že to vydržím. A už vtedy som vedela, že niečo nie je v poriadku. Prišla som na dovolenku. Čakal ma pri autobuse. Videli sme sa po 5 mesiacoch. Padlo len chabé ahoj a aká bola cesta. Žiadne objatie, pusa, nič. A potom mi to povedal: "Vieš, neviem ako ti to mám povedať, ale ja už k tebe necítim to, čo som cítil". Bola v tom druhá. Tá, ktorá k nám chodila na kávu, ktorá sa tvárila akoby sa nič nedialo. Asi ma zastúpila. Vo všetkom. Bol to pre mňa šok. V tej chvíli sa mi zrútil svet. Plakala som, prosila o vysvetlenie. Žiadne som nedostala. Len jedno slovo, že je koniec. Trápilo ma to a veľmi. Pred nimi som sa tvárila, že ma to vôbec nemrzí, i ked srdce plakalo. Jemu som povedala, že príde ten deň ked ma bude prosiť, aby som sa k nemu vrátila, keď zistí, že ja som tá, ktorú potrebuje. Stretla som sa s výsmechom, slovami, že to sa nikdy nestane. Jej som popriala veľa šťastia, nech si ten vzťah spolu užijú. Odišla som do zahraničia. Čas všetko vylieči, aspoň som si to nahovárala. Povedala som si, že nebudem sama a tak som si našla priateľa. Zo začiatku tak ako vždy, to bolo krásne. Prvé mesiace sme žili jeden pre druhého. Ale ako som ho spoznávala, zisťovala som, že on nie je pre mňa. Chcela som byť frajerka, ved čo niekoho mám a nie som sama to je hlavné. Viem, že ten chalan ma ľúbil a splnil mi čo mi na očiach videl. Ale tým vlastne ublížil sebe. Ja som nepotrebovala dary, potrebovala som, aby ma niekto vypočul, poradil. A to som pri ňom nemala. A s tým, že prednosť mali kamaráti viac ako ja s tým som sa nestretla a štvalo ma to, ked sme sa stretli a on ma nechal samú v izbe, že ja sa nejako zabavím. Lenže ako som sa tak zabávala, v myšlienkach som sa vracala do minulosti, ked som bola s človekom, ktorého som milovala a ktorý pre mňa znamenal svet. Asi aj bývalý prichádzal a to, že niečo mu chýba. Začali sme si telefonovať, písať. Potajme. Ale ja som jeho slovám neverila a vedela som, že zase ho to prejde. Navrhol stretnutie. Stretli sme sa, ale správali sme sa k sebe ako dvaja cudzí ľudia, ktorí spolu nič neprežili. A tým som si myslela, že sa to navždy skončilo. Osud to chcel inak. Tak ako nas problémy rozdelili, tak nás aj postupne spájali. Mohla som sa mu vyrozprávať, povedať čo ma trápi. V tom druhom vzťahu som nenachádzala radosť. Nehovorím, ľúbila som ho. Na začiatku. Ale kamaráti robia svoje, a moje prosby o zmenu sa nekonali. Tak som sa rozhodla. Skončím to s ním aj za cenu toho, že ostanem sama. V tom čase sa však aj môj bývalý rozišiel so svojou priateľkou. Vraj u nej nenašiel to čo u mňa. Nechápala ho a hlavne ho nebrala takého aký je. Chcela si ho premeniť. Prišlo na moje slová, že raz sa bude chcieť vrátiť. Tie bezsenne noci, ktoré som trávila rozmýšľaním o druhej šanci. Rozum hovoril nie, srdce áno. Hovorí sa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Ale život je aj o tom, že treba odpúšťať a treba si dať druhú šancu. Dala som ju. Aj ked s veľkým strachom, že mi spraví to, čo aj predtým. Snažím sa mu opäť veriť. Viem, že ked mi vraví ľúbim ťa, hovorí to úprimne tak ako vtedy ked sme mali 17. Neviem, čo bude ďalej, ale snažíme sa ten vzťah trošku zmeniť. Nezačali sme tam, kde sme skončili. Začali sme odznova. S menšími zmenami. Ako spieva ELÁN: "Ja sa polepším, ty sa polepši, tisíc dôvodov na sto rozchodov a posledný krát pokus o návrat...."