Koľkokrát nás vlastný strach a zbabelosť prinútia predstierať niečo, čo v skutočnosti necítime?

Lucia žila s Jurajom necelé štyri roky. Na začiatku láska ako hrom. Hoci sa ich štvorročný vzťah nedá porovnať povedzme s dvadsaťročným manželstvom, preskákali toho spolu dosť. Stáli pri sebe a bezvýhradne si dôverovali. Spoliehali sa jeden na druhého.

Z tých štyroch rokov on pol roka vedel, že ju chce pustiť k vode. Láska k nej sa z neho začala vyparovať ešte skôr. Túžil po rozchode. Ale nevedel sa k tomu dokopať. Bál sa jej to povedať. Svojim spôsobom ju mal stále rád. Bola mu predsa veľmi blízkou. Nechcel jej ublížiť, no vedel, že rozchod by ju totálne odrovnal. Poznal ju až pridobre. Zosypala by sa z toho.

A tak pokračoval vo vzťahu, ktorý ho neuspokojoval. Popri Lucii sa stretával s ďalšími ženami. Lucia o tom celé mesiace ani netušila. Nakoniec ju informovali kamarátky. To už sa celé okolie na dvojici zabávalo. Kolovali všelijaké reči, povery. Na Luciinu hlavu sa sypali vrecia špiny. Bola z toho hotová. Preplakala celé noci, siahla po tabletkách a ich rozchod sa ťahal ešte dlhé mesiace.

Čo by jej ublížilo väčšmi? Keby jej v okamihu, ako sa rozhodol opustiť ju, šetrne no odhodlane oznámil, že je koniec? Alebo to, že pred ňou predstieral, že je všetko po starom a popri tom ju podvádzal s inými? Nie je niekedy lepšie vyjsť s pravdou na povrch hneď? Neušetrí to slzy, bolesť a čas? Aj hladký a bleskový rozchod bolí. Nie je to však menšia rana ako úder pod pás v podobe odhalenia dlhodobého pokrytectva a klamstva? Nie je to prejavom úcty a rešpektu voči osobe, ktorá pre nás mala doposiaľ status výnimočnosti, že ju ušetríme toho bahna klamstiev a zbytočných otázok?

Jasné, dopriať si určitú lehotu na „zváženie všetkých okolností“, je pohodlné. Teplá večera a pravidelný prísun sexu je pre niektorých dostatočnými dôvodmi, prečo zotrvať vo vzťahu, ktorý pre nich neznamená perspektívnu vyhliadku do budúcna, len akúsi medzistanicu.

Kam sa však podeli nejaké city? Nemalo by to byť v prvom rade o nich? Medziľudské vzťahy predsa nie sú ekvivalentné s vlastníctvom vysávača: „Zatiaľ ten starý slúži dobre, tak si ho ešte ponechám. Povysáva, príliš nehučí. Ale reálne uvažujem nad výmenou, začali vyrábať celkom nové modely. Počkám na nejaké zľavy a potom sa uvidí.“

Ako sa asi cítia tí, čo žili po celý ten čas v „sladkej“ nevedomosti? Chytení do pavučiny klamstiev a pokrytectva? Nemali ani potuchy, čo sa skrýva za úsmevom milovanej bytosti.

Jej utrápeným očiam pripisovali celkom iný význam, než aký v skutočnosti tajili.

„Čo ti je?“ „Ale nič...len...mám teraz strašne stresujúce obdobie v práci...“

Drobné náznaky môžu prezradiť veľa. Sotva postrehnuteľný chlad, vkrádajúci sa do priestoru medzi partnermi. Iný odtieň hlasu, zriedkavejšie letmé dotyky...

Môžu, ale nemusia. Niektorí ľudia sú skvelými hercami a svoj part dokážu zahrať obdivuhodne presvedčivo. A niektorí klamaní chcú byť klamanými. Neopovážia sa priznať si, že sa niečo deje. Niečo nie je ono. Nepovážia sa klásť otázky. Radšej sú slepí, hluchí...a v bezpečí.

Ako sa asi cítia, keď jedného dňa zčistajasna zistia, že ich láska bola len veľký podvod? Hra, čo sa dávno skončila, no nikto sa neobťažoval neoznámiť, že zhasli svetlá a opona spadla?

Lomcuje nimi smútok, sklamanie, zlosť, zrada...Zo srdca im trčí dýka a oni sa cítia ukrivdene, ponížene. „Po tom všetkom, čo sme spolu prežili a čo som pre neho kedysi znamenala, by mi patrila aspoň trocha úcty. Rozhodne si nezaslúžim medové motúzy ťahané popod nos a tú frašku, ktorou náš vzťah tak dlho predlho bol.“

A ako sa cítia tí, čo po celý ten čas klamali?

Ujasnili si jedno: ich partner nie je tou pravou láskou, celoživotným druhom po hrboľatej ceste životom. Žiadna žiarivá budúcnosť ich spolu nečaká. A predsa. Neurobia okamžite radikálny rez a nevyhnutný koniec neustále odkladajú na dobu neurčitú. Skrývajú sa za milión dôvodov a výhovoriek, prečo ešte nie. Prečo počkať.

Niektorí sa nedokážu k tomu odhodlať, pretože si sami sebou nie sú istí. V hlave i srdci chaos. Vo vzťahu nie sú šťastní, čosi ich zožiera, nedopraje im pokoja. Ale i tak sa k ničomu nemajú. Obávajú sa, že ich rozhodnutie sa po čase ukáže ako omyl a im ostane len trieskať si hlavu o stenu. Navrávajú sami sebe, že možno je to len prechodný stav, dajú tomu čas, počkajú a uvidia ako sa všetko vyvrbi.

Niektorí s tým otáľajú z ľútosti. Hoci láska vyprchala, nezabudli na staré dobré časy. Na romantické začiatky. Pociťujú akúsi nostalgiu, ktorej sa nevedia vzdať. Spomienky, ktoré ich držia ako väzňov. A hoci to už dávno nie je „ono“ ,boja sa pochovať to obdobie ako nenávratnú minulosť a vykročiť v ústrety novému. Nasilu presviedčajú sami seba o spálených citoch. A tak trčia zaseknutí vo vzťahu, ani z voza ani na voz.

Odchody bývajú ťažké. Nie je to len o zbabelosti, či lenivosti meniť zabehané koľaje. Môžeme váhať, keď máme človeka nadovšetko radi, ale už to nie je láska. Bojíme sa o neho prísť. Je pre nás stále drahocennou bytosťou, ktorá obohatila náš život. Časť nás samotných. . Týrame sa za to, že už necítime to, čo by sme predsa cítiť MALI.

Chceme odísť, ale zároveň ostať. Nechceme sa vytratiť z jeho/jej života, zaplesnúť dvere a oddeliť tú kapitolu života hrubou červenou čiarou ako zakázané územie. Želáme si priateľstvo. Neprerušiť kontakty. Nemôžeme však vedieť, ako sa k tom postaví on/ona. Možno odsúhlasí priateľstvo, ale pravdepodobnejšie bude vyhlásenie, že nás už v živote nechce vidieť. Niet sa čo čudovať. Ale i tak sa toho bojíme. A tak radšej hráme. Hráme, lebo nechceme stratiť drahú osobu, no strácame samých seba

Hra na lásku ubližuje obom stranám rovnako. Klamaní sa netrápi o nič viac ako klamári. Je to fifty – fifty. Klamárovi ubližuje počas celého obdobia, čo klame a oklamanému dlho dlho potom, čo to praskne.