Nedávno, myslím, že to bolo včera(ak tento článok čítate zajtra, už to bolo predvčerom) som bol morálne poučovaný zo strany mojej najlepšej kamarátky. O hodnotách v ľudskom živote. Toľko ostrej kritiky voči mojej malej osôbke som asi ešte nezažil. Vždy som si myslel, vyslovene naivne, že ju poznám lepšie ako svoju zubnú kefku, ale mýlil som sa. Tá teda dokáže prekvapiť. Nie kefka, kamarátka. Stále neviem pochopiť, prečo ľudia v dobrej vôle pomáhať, to robia tak, že hodia všetky Vaše pseudochyby priamo človeku do tváre. Au, veď to bolí. Prečo pseudochyby? Lebo každý posudzuje druhého podľa seba samého. Aspoň ja mám na to taký názor. Možno sa mýlim, neviem..

Celé sa to začalo úplne nevinne. Prišla ma po dlhšej dobe navštíviť, porozprávať čo je nové a čo nové nie je. Ešte si ani poriadne nestihla sadnúť a ja som nestihol dokončiť jeden zo svojich obľúbených monológov a prišiel ďalší kamarát. Ak by som ho mal zaradiť medzi hodnotového rebríčka ľudí, mohol by kľudne získať titul najlepší kamarát, priateľ mužského pohlavia. Či nejdem na pizzu, spýtal sa ma. Moja odpoveď znela, nie. Snažil sa ma síce prehovárať, celkom zlato ale nedal som sa zmiasť. Niekedy jednoducho na kamarátov nemám náladu a okrem toho mal som prácu i návštevu, ktorú som dávno nevidel.

Dunenie zavretých dverí po odchode kamaráta ani nemalo čas zaniknúť v miestnosti a už som to mal na stole. Prečo kašlem na kamarátov, ozývam sa im keď ich len ja potrebujem, že tak ako sa správam ku kamarátom, tak sa budem správať aj k svojej rodine, a hlavne, že nič iné nepoznám ako prácu, prácu a peniaze. Neustále pracujúci a vymýšľajúci v nejakej zavretej búdke so zaškatuľkovanými názormi na svet. Vo svojej podstate som vraj nešťastný, túžim po víle Amálke, po krásnej rodine, úžasnom živote a nič pre to nerobím. Teda aby bola presnejšia, vraj robím, ale idem na to úplne z opačnej strany, len práca, práca a peniaze, to je jediné, čo ma zaujíma a na spoločenský život jednoducho kašlem. Ako keby ani nebol. Na jednej strane sa jej sťažujem, že nikam nechodím, nezabávam sa, nespoznávam ľudí, nemám lásku a na druhej strane si všetko zase kompenzujem prácou. Workoholik... A že tieto veci na mne nenávidí... odvždy.

Mohol by som opisovať tento rozhovor, ktorý skôr sa hodí nazvať monológom, v tomto prípade nie mojím, na veľa stranách, nakoľko za ten čas sa taká tá veľká ručička na hodinkách stihla aj zo dvakrát otočiť dookola. Alebo tri krát ? Ja neviem, ja nemám ručičkové hodinky.

Podstata bola však jedna. Ak chcem spoznať svoju vysnívanú vílu Amálku, a byť raz šťastný mám začať žiť spoločenskejší život, chodiť von si sadnúť s kamarátmi, spoznávať nových ľudí a nie kašlať na všetkých do radu. Nemám stále iba pracovať a zarábať peniaze, ktoré budem potrebovať na zabezpečenie svojej budúcej rodiny. Lebo takto budem mať peniaze a nie rodinku, po ktorej tak veľmi túžim. Idem na to vraj zo zlej strany. Moje fixovanie sa vždy len na jedného človeka, pre ktorého žijem, ktorého mám rad, ľúbim, je tiež úplne vadné...

Pekný názor, musím uznať. Ani som nevedel, čo naň v tej rýchlosti povedať. Teraz už viem, čo som mal odpovedať. Nemáš pravdu. Človek, ktorý nemá lásku a vedie relatívne prázdny život si musí pohľadať niečo, čo by ho uspokojovalo. Niekto chodí von s kamarátmi, iný zbiera motýle, iný popíja a niekto ustavične špekuluje, pracuje. Zrovna práca je asi najprijateľnejšia v pomere budúcnosť / uspokojenie. Je veľmi dobré, ak už človek má aj nejakú tú korunku našetrenú do života. Pokiaľ som mladý treba pracovať a na staré kolená môžem oddychovať. Odmietam splácať do dôchodku hypotéku a každé ráno sa budiť s pocitom neistoty straty zamestnania. Strachom pred exekúciou, nedostatku peňazí pre tých, ktorých mám rád. Každý sme nejaký, každý sme iný, a v tom je čaro každého človeka. Každý máme iné hodnoty v živote a to by mal aj ten najlepší kamarát pochopiť. Podstata človeka sa nedá zmeniť. Či už v prístupe ku kamarátom alebo človeku....

Prečo ženy odsudzujú to, že človek dokáže žiť len pre nich, a nič iné nepozná a nechce poznať, zahodí kamarátov, a vlastne všetko? Netúži náhodou tak trošku každá žena po tom, aby niekto žil len a len pre ňu? A keď to spozná, zažije, je to najhoršie čo môže byť. Ja sa v nich skutočne nevyznám... Kúpim si psíka, nech mi v tej práci nie je tak ticho...

Musím, musím to povedať, víly neexistujú.. :-)