Verte, či neverte aj mne sa to stalo. Jedného krásneho dňa prepadla ma žiarlivosť. Nútila správať moju maličkosť nie zrovna racionálne. Hlávka generovala strašidelné vízie, nepríjemné konce nádherného vzťahu. Pokúšal som si nahovoriť, že všetok smútok, ktorý ma zožieral je len výplod mojej bezdôvodnej žiarlivosti. Zaujíma Vás, ako sa to všetko udialo? Mal som dôvod žiarliť? Ako som sa vysporiadal so žiarlivosťou?

Čítajte ďalej..

Už ani neviem, ktorý to bol deň, streda, či štvrtok sedel som pri farebnej bedničke plnej háčkov a príkazov. Programovanie to je môj chlebíček každodenný. Tak ako vždy do obeda, moc sa mi nedarilo, lebo ešte jednou nohou som rátal ovečky, a bol vťahovaný do spánkového režimu. Klep, ťukla klávesa desne romanticky, konečne sa mi podarilo objaviť písmenko A, ktoré sa mi zvykne schovávať mimo klávesnicu. Má však smolu, opäť som ho našiel a zahral sa na policajta píšuceho zápisnicu. Ďatlový systém písania mam veľmi rád. Hlavne keď sa mi nič nechce. Vtom mi zabzučal telefón. Skúšal som lokalizovať drnčanie telefónu. Záhadne nebol ani pod kopou odpadkov, ani pod kopou papierov a dokonca ani pod klávesnicou. Wrrrr, opäť sa ozvalo.

„Jáj už viem kde je“, vo vrecku predsa. Urýchlene som ho vytiahol a zdvihol. Myslím ten telefón.

Volala ona, moja krhla. Tak ja volám moju priateľku, a jej sa to vždy veľmi páči. Svoju radosť mi dáva najavo údermi všade kde ma paprčkou zasiahne. No nevolajte ju tak, keď ju to tak teší. Ani nestihla dopovedať „Achoojj babo“, už som sa jej hneď spýtal, že čo sa stalo, či sa jej náhodou metla nepokazila niekde cestou. Prečo metla? A už ste videli jazdiť bosorku na niečom inom?

Neodpovedala. S maximálne s natešeným hláskom začala rozprávať, že spoznala zaujímavého mladíka - Maťka. Rád by s ňou zbehol dnes na kávu. S krhlou, mojou krhlou :) Pomyslel som si, na tom predsa nie je nič zlé, veď nových ľudí treba spoznávať. Ľúbime sa ako kone (teda aspoň si to namýšľam), tak nevidím dôvod prečo by nemohla ísť na jednu kávu. Hlavne ak donesie z nej množstvo klebiet a pikošiek. „Jasné, chod-chod-chod!“ vyhŕklo so mňa ako z pokazeného gramofónu. Vymenili sme si pár slovných „cmukancov“, to ženy ľúbia a zložil som telefón.

Šedá kôra mozgová však pracovala ďalej na generovaní možných alternatív, čo sa môže prihodiť. Nesúvislé obrazy deja, rozchodov, podvádzania. Skúsil som „párkrát“ udrieť hlavou o klávesnicu, či mi náhodou len koliesko nepovyskočilo a nespôsobilo chybu v myslení. Nie! Žiadna zmena. Zapojil som do procesu myslenia aj logické centrum. Aha, som muž a muž má predsa rozum v nohaviciach. Neváhal som ani chvíľu, vyzliekol som nohavice a poudieral som ich o stôl. Veľmi to nepomohlo, ale v tom sa otvorili dvere a spoza nich na mňa hľadel klient. Nesmelo vkročil dnu s vydesenou tvárou. Zaujímavé, takého som ho ešte nevidel. Rýchlo som obliekol nohavice a začal pracovať..

Stretnutie, cink! Opäť tie smrteľné myšlienky. Keď ju bude zvádzať, pleštím mu kružidlom medzi oči? Nebude lepšie zaútočiť bojovou mucholapkou? Nemám bojovú mucholapku. Mám ale varechu, nabijem do nej par veľkých klincov a bude po probléme aj po očkách! A bez očí sa na kávu zle chodí. Dobrý nápad!

Prešlo pár hodín. Hypnotickým pohľadom som premeriaval telefón, ale stále žiadne „cink“. Čas pokročil a tak som sa vybral domov. V tvári som mal smútok a v žilách testosterón. Približne 2 l na jeden liter krvi. Otvorím dvere a doma nikto. Krhla nikde. Nevadí! Nech si je kde chce a s kým chce. Keď príde aj tak jej nič nepoviem, žiarlivosť je len na škodu. Lákavý nepísaný hlas gauča ma lákal: „poď si pospať, poď si pospať“, neodolal som.

V tom sa vo dverách ozval kľúč. Potešil som sa. Dvere sa otvorili a z dverí počujem známy hlas. "Maťko, miláčik môj, neboj sa, poď ďalej.." a v tom cmuk. Zvuk ktorý každý pozná. Zvuk božteku. Počujem šepot. Joj tuším je doma. Rozoznávam hlas..

Biela farba obývačky zrazu dostala sivý odtieň. Všetky myšlienky zrazu stratili význam. To skutočne by ma bola schopná podviesť? Moja láska, teda už pomaly ex-láska vošla do spálne. Z plných pľúc som sa nadýchol, dodal si odvahy a vyrazil do spálne, že sa rozlúčim a pôjdem preč..

Vletím do spálne a čo nevidím? Toto čierne čudo!

A záver? Maťko bol kocúr a káva bola výhovorka ako získať čas na prekvapenie pre mňa. Ponaučenie je snáď každému jasné, nežiarlite nikdy vopred! A neverte všetkému, čo čítate :-)