Na potulkách za históriou Európy som jedno leto zavítal do Talianska. Táto krajina ma nikdy veľmi nepriťahovala, temperamentných vyčačkaných chlapov moc nemusím, nakoľko som orientovaný správne. Ženy tiež za veľa nestoja, okrem veľkých nosov a škrekľavých hlasov nie je na nich nič očarujúce čo by sme inde nenašli. Niekto by mohol namietať, Taliani a obzvlášť Talianky majú v sebe čaro - známy taliansky temperament, ktorý sa prejavuje tak, že všetci po sebe kričia, teda zvyšujú hlas nielen podľa dôležitosti informácie. Navyše sú neskutočne arogantní.

Historické pamiatky majú naozaj pekné, je sa na čo pozerať. Obzvlášť zaujímavý je Vatikán. Na to, aby si bežný človek (oblečený iba v krátkych rukávoch, ako inak uprostred horúceho leta) pozrel slávny kostolík, je potrebné mať dlhé rukávy. Túto skutočnosť využívajú miestny predavači ponukou super teplákov za „akciové ceny“. Vysoko kvalitné tmavomodré tepláky od čínskeho výrobcu, ktoré okrem toho, že sa po vypratí stanú bledomodrými, majú ešte zvláštne čaro. Kúpite si veľkosť na seba a pratím ich kľudne môže začať nosiť vás 180 kg príbuzný. Kúpil som si teda tepláky, pobehal kostolík, skúšal som prehovárať stráž nech mi ukážu aspoň dvere k tajomnej Vatikánskej knižnici, ale bez úspechu. Určite žiadne dvere nemajú.

Znudený ako pes, predávkovaný históriou som strávil pár nasledovných dní pri neskutočne špinavom mori na neoficiálnej pláži medzi odpadkami a dvoma Američanmi. Už len tí mi tu chýbali ku šťastiu. Cesta osudu je nevyspytateľná a tak odišli skôr, ako som stihol vyhľadať rýchlu psychiatrickú pomoc. Odpadky po týždňovom pobyte tam samozrejme nechali. Neviem či si mysleli, že ma tým potešia (stále si mysleli, že som zo Slovinska), alebo či si ich odložili na ďalší rok. Chystali sa ísť totiž trajektom do Grécka, kde malo byť podľa ich slov neočakávané vzrušenie a množstvo zábavky. Nechal som sa tiež inšpirovať. Samozrejme až o dva dni po ich odchode, aby som ich náhodou cestou nestretol.

V informačnom stánku som sa od žienky vážiacej okolo 241 kilogramov (hrubý odhad) dozvedel, že najlepší trajekt odchádza z mestečka Brindisi. Teda dozvedel som sa len názov mestečka, lebo následne si začala maľovať nechtíky na rukách a moju prítomnosť úplne ignorovala, rovnako ako moje ďalšie otázky. Nedalo mi to a hneď som sa krásne po slovensky spýtal: „Ty opica škaredá a čo takto venovať sa mi?“ Zdvihla hlavu od evidentne najdôležitejšej práci v jej živote a zadívala sa na mňa. Zľakol som sa, hádam táto nádhera vie po slovensky? Preventívne som sa veľmi pekne usmial a žmurkol na ňu. Úsmev mi bol opätovaný a cez okienko som dostal krásnu mapu s popisom všetkých lodných spojení do Grécka.

Najvhodnejšia sa mi zdala byť trasa z prístavného mestečka Bari, hneď vedľa Brindisi. Po únavnej ceste vlakom som vystúpil v mestečku a ponáhľal si zakúpiť lístok na trajekt. Ako na potvoru trajekt lacnej cenovej kategórie už odplával a ďalší mal ísť ráno. Neostávalo mi nič iné, ako zotrvať v mestečku ešte jeden deň. Zo zamyslenia nad možnosťami ubytovania za nižšiu cenu ako bol doplatok na drahý trajekt ma vytrhol až plagát na ktorom oznamovali, že dnes v noci bude plážová „TechnO-DnB-JunglE“ párty. Okamžite sa mi vtisol úsmev do tváre, plán bol jasný, pôjdem na párty. Budem si samozrejme musieť dávať pozor, aby som neprišiel k úrazu od kúsku odpadnutého gélu z hlavy niektorého domáceho mladíka.

Po vypití šiesteho pohára pomarančového džúsu v miestnom malom, úplne prázdnom podniku som očakával čašníka, ktorému som chcel zaplatiť útratu. Keď sa ani po hodine neukázal od vtedy, čo mi priniesol posledný pohár, rozhodol som sa ho vyhľadať. Nebol ani v kuchyni, ani v sklade, ani na terase... proste zmizol. Nevedel som či mám odísť a nechať peniaze na stole, alebo či mám odísť bez platenia. Občas si pripadám ako z Marsu, keď chcem silou mocou platiť. Bežný Slovák by dávno utiekol aj so stoličkou, na ktorej sedel. V tom vošiel čašník (majiteľ) s nákupnými taškami, slušne sa ospravedlnil, že bol na nákupoch a bolo mu ľúto ma poslať preč. Toto by sa u nás stať asi nemohlo. Zaplatil som účet a vybral som sa hľadať ulicu, ktorá bola uvedená na plagátiku. Ulice mali pomenované na prvý pohľad veľmi rôznorode. Dlhším dvoj-sekundovým štúdiom som prišiel na logiku ich stvoriteľa. Všetky vychádzali z jedného slova. Len sem tam sa mu podarilo zmeniť pár písmenok a hneď bol názov ďalšej ulice na svete. Domácim také značenie evidentne vyhovuje, ale osobne si neviem predstaviť, že by sa u nás ulice v jednom mestečku volali Morká, Mroká, Moarká, Mroaká...

Po príjemnej viac hodinovej prechádzke som objavil klub na pláži. Už z diaľky som spozoroval plážový chillout, ak sa to tak dalo nazvať. Pár slnečníkov, bar, hudobná aparatúra a presne slovom tri svetelné efekty, známe z dedinskej diskotéky z Hornej dolnej. Blížil som sa k budove a z diaľky sa ozývalo melodické bum - bum. Techno, prebehlo mi hlavou. Výmenou nie zrovna nízkej sumy za papierik - vstupenku akú u nás používali ešte za komunizmu som vošiel dnu. Z melodického bum - bum sa zrazu stala diskotéková vypalovačka, z očakávaných párty people sa stali klasický típkovia z časopisov a z dievčat dermakolové bábiky. Prešiel som znechutene z budovy von na pláž a kúpil si martini s vodkou. Najlepším nápadom pri západe slnka bolo si ľahnúť do rozhorúčeného piesku a pozorovať tancujúce štíhle ženské telá. Ani neviem ako som zrazu po namáhavom dni zaspal.

Zobudil som sa až na to, ako mi niekto skočil na ruku. Otvoril som zalepené oči plné piesku, otriasol sa od zimy a zbadal som vedľa seba partičku mladých ľudí. Jeden z nich, holohlavý obrovský chlapík sa mi hneď začal ospravedlňovať, že mi spravil s ruky plutvu a ponúkol ma jointom. Potočil som hlavou, že si neprosím a tak som dostal do rúk fľašku absintu. Ten som už neodmietal, ten mam rád, hlavne ak je zadarmo. Plný elánu som vstal a zistil, že voľačo tu nehraje. Nie ako hudba, ale ako ľudia, spoločnosť. Z vnútra sa ozýval ťažký jungle, na pláži hrali psychedelické úlety a ja som sa len divil, kde som sa to ocitol. Zaujímavé bolo, že vonku hrali naraz na ôsmych gramofónoch dvaja dídžeji, čo v takomto zapadákove bolo nezvyčajné.

Môj údiv sa zameral na stánok predávajúci balóniky ako na kolotočoch , ktorý tam podvečer nebol. Už som chcel sucho skonštatovať, že asi som v Taliansku či čo, keď som spozoroval mladíkov, ktorí čerstvo kúpené balóniky s rozkošou vťahovali do pľúc. Klasické záchvaty smiechu a potácajúce sa postavičky. Bolo mi hneď jasné, to asi nebude hélium, či iná podobná zábavka, lež rajský plyn. Prišiel som bližšie k stánku a nechápal som ďalšej veci, rajský plyn bol zadarmo. Platil sa iba symbolický poplatok za prvý balónik, doplňovanie balónika bolo už zdarma - podľa potreby. Tak som si kúpil preventívne dva kusy. Bol by hriech ich neotestovať. Neistým krokom a drnčaním v hlave som išiel zhodnotiť do vnútra kvalitu hudby. Prvým šokom bol vekový priemer skákajúceho osadenstva, ktorý sa pohyboval od 16 do 60 rokov. Čítate dobre, 60 rokov. Bláznivo skákajúci zhluk šedivých dôchodcov, bol veľkou atrakciu aj pre mňa. Pod pojmom dôchodcovia si treba predstaviť v tomto prípade zošuverené namaľované babičky a trasľavých pupkatých deduškov v teniskách. Druhým šokom bolo množstvo tancujúcich výnimočne pekných dievčat, ktoré mali oblečenú iba spodnú časť oblečenia bez hociakého ostychu. Na rozdiel od iných párty sa tu nevyskytovali žiadne amfetamíny, či tablety extázy. Tancujúci človek s minerálkou bol vyslovenou raritou. Samozrejme okrem minerálkofilov. Jeden mladý obzvlášť divný chlapík mal vypracovanú dokonalú kompletnú choreografiu tanca s minerálkou. Až neskôr som po zložitom výskume prišiel na to, že vo fľaške mal vodku namiesto minerálky. Nuž čo, aj v Taliansku chcú ušetriť na drahom alkohole v baroch. Zato konopných produktov tu bolo neúrekom. Nikto sa nad tým nepozastavoval, nikoho to neprekvapovalo, dokonca ani dvoch policajtov, ktorí dohliadali nad priebehom celej akcie. Kto chcel „húliť“ vyšiel pekne von, tam sa vyhúlil ako prasiatko a kultivovane sa vrátil späť. Podaktorí sa už späť nevrátili. Bol tam taký osamelý stromček kam chodili ľudia, ktorým asi nebolo tri krát dobre od žalúdka vysťažovať sa. Policajné zložky sa tvárili, že nič nevidia. Agresívna hudba hrala až do neskorého rána, pokiaľ sa zvyšok ľudí schopných chôdze nepresunul na pláž. Po pláži bolo treba chodiť veľmi opatrne, spoločensky unavený hostia klubu totiž oddychovali v piesku tak, ako tam večer pristáli. Pozorovať východ slnka s dunením v hlave, polohluchotou a suchom v ústach je veľkým zážitkom i pre mňa. Bolo mi tam tak dobre, že som skoro zmeškal trajekt.