Pi pi pi piip....pi pi pi piip...znie mi hlave. Čo to je?! Budík! Tá otravná vec zas pípa. Prečo to robí? Veď je sobota, do roboty ísť nemusím. „Vstávaj ty ropucha!“ ozve sa spoza mňa vyškerený priateľ a popri tom do mňa šťuchá aby som sa prebrala. „Ponáhľaj sa, už máš len hodinu“ dodáva ironicky. Až keď sa ako tak preberiem mi to docvakne :-) Dnes predsa idem vyskúšať trochu adrenalínu...tandemový zoskok. A tak sa rýchlo obliekam a dávam do ľudskej podoby. Chvíľu som váhala či raňajkovať alebo nie. Ale teta, u ktorej sme boli ubytovaní, nám prichystala tak fajnové menu, že som neodolala.

Sadáme do auta a vyrážame smer letisko Slavnica (pri Dubnici nad Váhom). Ešte stále mi nedochádza, čo sa vlastne chystám urobiť.....vyskočiť z lietadla vo výške 4 000 m a z toho 2 000 m padať voľným pádom. Tandemový zoskok!

Na letisku sme našli chlapíka, u ktorého sme si zoskok objednali. Dostala som nohavice a bundu, ktoré si obliekam na asi tri vrstvy oblečenia čo už mám na sebe...veď hore je zima . Fasujem aj čiapku, okuliare a rukavice. Do odletu lietadla ostáva asi pol hodinka. Chlapík, ktorý samozrejme poletí so mnou, mi dáva inštrukcie ako si ma pripúta k sebe a čo mám kedy robiť. Že pri vyskakovaní sa mam držať jak klieštik a keď mi dá znamenie mám paprčky rozčapkať ako žabička, keď ju pomasíruje dvojtonové koliesko autíčkové. A pri pristavaní mám zase zadné paprčky zdvihnúť aby som si ich nedolámala. Opakuje mi to ešte zo dva krát a pri tom mi navlieka a priťahuje postroj.

 

 

Už len 10 minút a vyrážame. K lietadlu kráčam štýlom „medveďku daj labku“, ten postroj je dosť ťažký a obmedzujúci a to nehovorím o tých troch svetroch pod ním :-) Konečne som pri ňom.

 

 

Á do ... Nie sú tam schodíky. A keďže som len trochu vyššia od kýbla, mám problém sa do neho vyštverať. Našťastie tam už sedia dosť silní chlapi, tak ma „nakladajú“. Zaujmem svoje miesto a čakám. Kto by to bol len povedal, že do takého malého lietadla sa zmestí toľko ľudí. Niektorí dokonca sedia aj na zemi. Dvere na lietadle sa zatvárajú a pomaly ideme na vzletovú dráhu, kde lietadlo zrýchli na 140 km/hod a vzlietne. Sme asi v 500 m, keď sa pozerám von z okienka a až teraz mi to začína dochádzať. „Na čo som sa to ja dala nahovoriť? Vlastne nikto ma na to nenahováral. Tak teda. Musíš si stále také hlúposti vymýšľať? Ťapka jedna!“ Ale nič sa nedá robiť, cúvnuť sa už nedá a predsa si nebudem robiť hanbu. Tak zatínam zuby a opakujem si že to zvládnem, že už som zvládla aj horšie veci. Teda...čo môže byť horšie ako padať 2 km do prázdna? Radšej nebudem myslieť na nič.

Ani sa nenazdám a sme v 3 000 m. Inštruktor mi dáva povel na pripútanie k nemu. Tak mu sadám na kolená a on si ma pripína k sebe. Všetko ešte raz kontroluje. Dvere na lietadle sa otvorili. Ideme ako poslední ... a sme na rade. Stojím na kraji lietadla...teda už len visím na inštruktorovi a pozerám dolu. To, že sa mám držať postroju mi ani nemusí pripomínať. Radšej zatvorím oči, hádam to nejako prežijem. Je to tu...inštruktor aj so mnou skáče z lietadla. Niekoľko krát sa pretáčame než sa mu to podarí vyrovnať. A už len padáme tvárou dolu. Otvorím oči, možno to nebude a tak strašné... je to strašné. Aj by som začala kričať, ale nechcem to riskovať, že sa mi pod prúdom vzduchu nepodarí ústa zavrieť. Zrazu to s nami trhne. Otvoril sa padák.

 

 

Než sa úplne rozvinie hádže nás to zo strany na stranu. Hladko letíme a tak sa už odvážim oči otvoriť. Ten pohľad je krásny. Celé okolie ako na dlani. „Už sa môžeš pustiť, nemusíš sa držať“ vraví, teda skôr kričí inštruktor. „Jasné“...no moje paprčky sa nejako pustiť nechcú. „Zašantíme si?“ „Nieeee“ kričím. „Aspoň trošku“ a vzápätí sa už náš padák točí ako kolotoč a mi s ním. Ešte raz sa otočíme a moje raňajky dopadnú na zem skôr ako ja. Ako dobre, že s tým prestal. Nemusia predsa všetci vidieť čo mi ráno tak chutilo.

Teraz sa však už nezdržím a zakričím si a nie som sama. Inštruktor si zahučal tiež. (Vraj nás bolo počuť až dole :-)) „Bojíš sa?“ „Nieee“ sekám formu. „Tak dobre“... a zas sa vrtíme. Už sme nízko tak dostávam pokyn, aby som zdvihla paprčky zadné. Pristáli sme ako do perinky. A mám to za sebou.

 

 

Nohy mám rozklepané, široký úsmev na tvári, a v hlave prázdno. Nič neviem. Celá moja komunikácia spočíva v slovách, teda skôr pazvukoch „ehm“ a „ee“. Rýchlo sa vyzliekam, je mi teplo, a mám pocit že sa povrackám, ale aj napriek tomu mi je fajn. Dokonca aj upratujem vyzlečené šaty. Ešte prijímam gratuláciu k prvému tandemovému zoskoku a môžeme ísť domov. Cestou rozmýšľam nad tým, že na budúce sa už budem viacej pozerať, a že sa vopred spýtam na farbu padáku aby mi mohli tam tí zdola urobiť aj zopár fotiek, a že rozhodne raňajkovať nebudem. Moment...aké nabudúce? Žiadne predsa nebude, alebo že by predsa? Nehovor hop, kým ti nepreskočí :-)